Tušiť som mohla začať aj po mojom čudovaní sa, prečo sa mi pri umývaní zubov v ústach nepení... zubná pasta sa akosi nedostala na zubnú kefku...
Došlo mi to až v práci, keď kolegyňa sa mi rukami nohami snažila vysvetliť, že mám niečo s obočím... vysvetlilo mi to milé zrkadlo... hľadela totiž z neho osoba mierne mi naznačujúca, že ak už sa teda machlím, tak poriadne a že keď si maľujem jedno obočie, tak aj to druhé by sa patrilo... (kolegyňa sa ma potom pýtala, že čo je to ťapa?...reku ja)
Roztržitý deň...
Tak som si ho odtrpela v práci, na obede, aj v autobuse... a za všetky „bezhlavosti“ som sa rozhodla odmeniť zmrzlinkou. Čokoládovou a kávovou. Šťastne som sa prechádzala po meste, usilovne zlizovala zmrzlinu a nejakou zvláštnou náhodou som ju dojedla pred obchodom, čo mal vo výklade plavky... (Potrebujem? Nepotrebujem? Chcem? Nechcem? ... mňam tá zmrzka bola dobraaaaaa...)
...a už som bola v obchode. Iba som sa pomotala, nič zaujímavé... až som zakotvila v “pyžamkovom” oddelení. Tam som sa prebrala k životu (Ako soľ potrebujem letné krátke pyžamové nohavice...). Mali ich asi milión. A to nie je dobré, ja osoba neschopná sa rýchlo a efektívne rozhodnúť to mám pri nakupovaní riadne sťažené.
Hamletovská otázka: Ružové so zelenými mačičkami, zelené s ružovými alebo iba modré... bez mačičiek? Je to veľmi dôležité pri výbere pyžama, pretože som si vyberala nohavice, v ktorých budem snívať. Chcem ružovo romantické sny? Alebo zeleno naivné? Modro optimistické? Skúšala som, skúšala a skúšala... a nerozhodla som sa.
Milé nohavice aj s mačičkami sa pekne vrátili na miesto a ja smutná z neuskutočnenia transakcie som si cupitala domov.
A hádajte čo tam… asi polhodinu som čumela s otvorenými ústami na super zostavu mojho oblečenia. Rifle, a pod nimi pyžamkové nohavice... tie ružové...
(ešteže som nepípala... to by som tažko niekomu vysvetlila)
