Od toho najvyššieho šéfa, až po najnižšieho (u nás radový zamestnanec nie je, ako sme sa minule dohodli). Dýchame levanduľovú vôňu, šklbeme trávu a fajčíme ťavy. Nechávame po sebe šľapať mravce a smiešne zelené chrobáky.
Občas aj konverzujeme. Teda, ak sa nám veľmi chce. Ale nič zmysluplného... Po anglicko-taliansko-slovensky. Len škoda, že sú to antitalenty. Slovo „koťuha“ sa nie a nie naučiť.
A radi ohovárame. Vždy jedného zo šéfov (teda nás), podmienka je, aby bol tam. Inak nie je sranda. Našou obeťou je väčšinou (stále) môj šéf (ozajstný), nevie sa brániť, len sa chichoce. Ktovie, možno že sa vie, len sa mu nechce.
O práci sa zásadne pri chemickom poplachu nehovorí. A ak áno, tak len po taliansky, aby netalianske osadenstvo (teda ja) nebolo vyrušované. Dodržiavajú to svedomito.
Už som spomínala závistlivcov. Systematicky narušujú priebeh nacvičovania. Prihovárajú sa, vyžadujú vysvetlenie, prisadnú či priľahnú si... Dokonca sa našla skupinka, ktorá opakuje a nacvičuje tiež. Dostali však vyrozumenie, že my sme chemická firma a my máme copyright na chemický poplach. Oni sú medici, nech si vymyslia niečo iné. Bohužiaľ, sú to medici bez fantázie. Tak sme im vymysleli biologický poplach a poslali ich nacvičovať karanténu...
