Môj dedko a môj Bobino sú nerozlučná dvojica (kým je bránička zatvorená na 10 zámkov, v opačnom prípade je dedko sám). Môj Bobino je taký rôznorodý mix, je biely až žltkavý, huňatý, malý (ale väčší ako msč), rýchly (ak je náhodou otvorená bránička) a má miernu nadváhu (už sa ma ľudia zopárkrát pýtali, že kedy bude mamičkou...). Pre ucelený obraz, je ako psík z večerníčkovej znelky, len má kratšie laby a väčší apetít.
A chcela by som vyzdvihnúť jeho už spomenutú huňatosť. Tá nedáva spávať mojej poriadkumilovnej babke. S metlou v ruke naháňa po dvore nielen Bobinove chumáče chlpov, ale aj Bobinka. Deduľo je estét a neposed (spoločná črta s Bobinom). Stále musí niečo robiť, opravovať, upratovať, natierať, rúbať, stavať, búrať, kopať, sadiť... Ale asi sa veľmi nudil, alebo mu babka dlho pílila uši... lebo vzal do ruky nožnice. A výsledok... hľa!
Toto je Bobinko ešte pre zásahom dedkových nožníc. Šťastný, huňatý, fotogenický (hrniec si poprosím nevšímať).
A letný strih... pes viditeľne bez nálady, hanblivý (sestra ho naháňala asi pol hodiny, kým jej dovolil ho zvečniť). Jediný kto ostal spokojný bola babka.
Takže, ak má niekto záujem si dať spotvoriť (pardóóón, ostrihať) svojho miláčika, nehanbite sa a ozvite sa mi. Dedko si už brúsi nožnice...
