Tak toto mi vravievala mamka odmalička. Teda, odkedy ma začala bolieť hlava. Bolo to také malé, na odľahčenie, aby som vedela, že tá moja kotrba patrí k tým lepším. Samozrejme aj sa so mnou načakala v čakárňach na našej poliklinike, kde ma strašili, že mám v dutinách hnis a že ten sa bude musieť vyťahovať... pekne mi prebijú nos, strčia nejaké hadičky a bude to... ani spať som od strachu nemohla...
Našťastie nič neprebíjali, nič neťahali... ale hlava neprestala bolieť.
Fúria. Presne tou sa stávam, keď to začne. Mrzutá, chmuravá, nepríjemná, sarkastická... a čo ja viem aká ešte. Nevnímam svet, iba bolesť a každý decibel navyše, nemôžem čítať, nemôžem sa smiať, nemôžem vlastne nič, iba trpieť... Iná dimenzia, iný svet.
Chvalabohu, nebolí ma stále, iba také týždňovky pár krát za rok, ale aj to je dosť. Ešteže sú tu ružové tabletky... Ibubu (tak ich už familiárne nazývam), 400, bez nich ani na krok. Nič iné mi nepomáha a skúšala som už asi všetko, čajíky, mastičky, masáže, iné pilulky... proste ružová mi pristane:)
Jediná pozitívum, čo z toho hlavybôľu mám, je röntgenový snímok mojej lebky z čias strašenia, škerí sa na mňa, cerí zubále a mne je potom smiešne. Zo seba.
