Na základke, to boli fantastické príbehy lásky, ako sa ten najkrajší spolužiak alebo ten slávny herec z nejakého amerického seriálu zamiloval rovno do mňa. Ako som žala úspechy ako herečka, speváčka a svet mi ležal pri nohách.
Gymnázium, no vtedy som si do postele ľahala taká zapálená pre hrdinské činy, chcela som zachrániť svet svojou odvahou, múdrosťou alebo sebaobetovaním. Samozrejme som ovládala všetky reči, gravitácia mi nič nehovorila a môj pohľad zabíjal...Neskôr ako lekárka som pomáhala úbožiakom na pokraji smrti. Ako právnička som bola neporaziteľná a všetci zlosynovia sedeli v žalári, ako vedkyňa s Nobelovou cenou pod pazuchou som vyriešila otázku hladu alebo nesmrteľnosti...
Vysoká, tam som zase snívala o lete. Plány, kde, ako, kedy... A ako zmáknem všetky skúšky ľavou zadnou. Nič svetaborné, všetko v medziach reality. Okrem telepatie som nepoužívala iné zbrane. Ani ciele neboli ušľachtilé.
Teraz si tak bežne snívam o všeličom, obyčajné príbehy... Ako si uvarím nejakú dobrú polievočku, kujem plány na zajtrajší deň, čo budem robiť večer, kam pôjdem cez víkend... Občas sa v nich stane niečo výnimočné, ale len v medziach fyzikálnych a iných zákonoch. Občas nájdem 1000 eurovú bankovku a nakúpim super darčeky.
Niekedy sa však pristihnem ako lietam. Priletím domov, pozdravím našich, babku, dedka, Bobina... Potom si takto odbehnem do Bratislavy, nakuknem do okna, čo robí Peter, zakývam mu, pošlem pusu a letím späť. A potom mi je smutno.
