Trieda je veliká, lavice zelené, obrovská čierna tabuľa so žltou špongiou. A mapy, asi učebňa zemepisu. Planisfero fisico (mapa sveta), Italia politica. Medzi nimi plagátik s preškrtnutým mobilom a únikový plán. Uscita in via Ugo Foscolo (šak viete, ako to vysloviť...). Pri tabuli ešte kalendár s reklamou na obchod s rybami. A ďalšia mapa. O tej chcem.
Politická mapa Európy. Čudná mapa Európy. Čudne pomiešané farby štátov. Nemecko pekne rozdelené na východné a západné, Juhoslávia ešte celá, nekrvavá, Rusko veliké, mapa bez Ukrajiny, Pobaltských krajín a ružové Československo. S Bratislavou a Košicami. Celú hodinu som obkukovala starú mapu, učiteľ sa aj trošku hanbil za jej aktuálnosť. Ale iba trošičku. Venoval sa španielskym výhľadom. A ja mape Rumunska.
Bude tomu už, počkať, prváčik som bola... no, už je tomu 20 rokov! Ocko ma tam vzal na dovolenku. Prvykrát som išla vlakom (Ba), prvykrát som letela. A prvykrát som videla more. Kurnik, slané bolo asi viac ako teraz! Mesto Konstanca, pláž Mamaia. Veľa si z tej dovolenky nepamätám... len také útržky.
Ako ma ocko vzal na tobogán a ja som si myslela, že z toho bludiska sa už nikdy nevymocem a ako som sa skoro utopila pri pristávaní do bazéna. Ako som dala svoje bompary jednej pani (a teraz neviem, či bola z Čiech alebo od nás), ktorá tam žila a ona ich darovala detskému domovu. Potom mi tie deti spravili mušľový náhrdelník, ale ja som aj tak smútila za cukríkmi. Ako sme s ockom blúdili po Mamai a hľadali miesto iba pre nás. Ako som pila pomarančový džús s ľadom. A ako na ceste späť sa nám pokazilo lietadlo a museli sme núdzovo pristáť v Budapešti (ocko bol vystrašený). Hneď je mi teplejšie, keď to píšem...
