Na obed si stále posadáme za dlhý stôl, nejako si ma stále uložia uprostred. Všetci ôsmi s veľkými táckami plne naloženými miskami a taniermi a pohármi. Obed je spoločenská udalosť dňa (hneď po druhom kávičkovaní a pred tretím kávičkovaním) a pri takej spoločenskej udalosti sú ústa neustále v pohybe. Pohyb A – žuvací, pohyb B – rozprávací. Pohyb B jednoznačne prevláda nad pohybom A. Potom aj tie tácky a papierové obrúsky... a vlastne celé okolie vyzerá, ako po nájazde prasiatok.
Jedno z tých prasiatok (s krycím menom Slovenská šunka) malo na obed aj mrkvový šalát. S kvapkou olivoveho oleja. A tá kvapka kvapla pekne na papierový obrus a vytvorila Slovensko. Krásna mapa Slovenska. Tak som sa nad tým rozplývala, že sa kolegovia lapili a tak začala naša hodina mrkvového zemepisu.
Veľký mrkvový strúhanec je Bratislava, menší Vranov, dlhý zase Tatry. A taký pekný je Banská Štiavnica. Až kým sa nám Slovensko nerozpilo...
Tak po menšej prestávke (káva) nasledovalo vyučovanie v práci. Všetky fotky zo Slovenska, čo mám z nostalgie uložené na počítači, internetové stránky,
otázky o cenách hotelov (no a ja viem?),
o reštauráciách (áno, pastu máme...),
o ľuďoch (baby... áno, blondínky, dlhé nohy, kuknite sa na Sklenaříkovú, také sú tam všetky, hej, hej, aj chlapov máme super),
o cestách (aj diaľnice, aj letisko, aj vlaky),
o počasí (čakali maximum 15 stupňov v lete, hehe)...
a zase o ľuďoch (šak takí ako ja! milí, zlatí, usmievaví, sympatickí, ústretoví, pracovití... no nezačali sa rehotať?!...)
Tak ak niekedy v lete zakopnete na Slovensku na skupinku siedmych statočných Talianov (Tatry, Štiavnica, Orava, Súľovské skaly, Bratislava a východ je ich trasa), buďte na nich milí, ako sú oni na mňa tu. A oni su veľmi.
Niečo zo Súľovských skál :)
