Ak môj domáci ráno nenaštartuje svojho miláčika, fiat činquečento (500), tak sa obrátim na služby Terstskej MHD. Už som sa aj naučila štikať si lístky, vlastne, celkom si tú 30 minútovú jazdu vychutnávam. Mám šťastie, že asi 10 metrov od vchodu domu je zastávka pre moju 22, ktorá sa na stanici zázračne mení na (zase) moju 51.
Dnes ráno však môj šofér na otázku, či pokračuje ďalej ako autobus s číslom 51, odpovedal, že určite nie. To určite znelo tak určite, že som vystúpila a čakala na ten správny spoj. Prišiel asi o minútku, ten istý autobus,s tým istým šoférom. (Reku, mňa neošalíš, si to ty, bývalý dvadsaťdvojkár!). Nahrnuli sme sa do autobusu. Zloženie výsostne vedecké, fyzici, chemici a medici. Smer Area di ricerca (alebo vznešenejšie Area Science Park). Všetci sme vedeli kde to je. Len šofér nie.
Najprv zašumeli fyzici, keď zabudol odbočiť do ich Area-y (neviem to slovo skloňovať a basta...) a zamieril si to rovno k chemicko-medicínskej. Spolusediaca mi hneď pošepkala, že Niekto vyslyšal jej prosby a ideme priamo k tej našej Area. Vraj neznáša cestovanie. Hmm...
Ale... pozor, šofér nebol žiaden Boží posol. Pri tej „mojej“ Area sú odbočky dve. Jedna šup ho do práce a druhá zase na diaľnicu. My sme si to fičali priamo po diaľnici. A do Benátok! A prečo aj nie, pekne je, slnečno, taký dobrý deň na výlet. Aj desiatu mám (jablko), aj vodu, neumriem. Moje nadšenie však so mnou nikto iný nezdieľal, všetci vytiahli mobily a už sa esemeskovalo a telefonovalo. Samozrejme, asi polovica autobusu sa presunula k šoférovi, kde sa prekrikovali a hádali a radili a tak.
Spolusediaca sipela, že má dôležité stretnutie a ja som sa tešila na výlet. Ten sa nekonal. Šofér sa vzdal a na najbližšej odbočke – odbočil. Asi po 15 minútach rýchlej exkurzie po pohraničných dedinkách začali fyzici tlieskať, objavila sa tá ich Area. Vystúpili, lepšie sa dýchalo (nič proti fyzikom...). Len šofér nejako stále neštartoval. Päť minút nič, desať minút nič. Chemici a medici v letargii.
Zúfalý šofér netušil, že existuje aj druhá Area di ricerca. Potom mu to niekto pošepkal a mohli sme vyraziť. A aj sme úspešne došli. A mne bolo aj smutno za tou cestou a za autobusom.
A potom som na to prišla! On nebol šofér, on bol náš záchranca! Chcel nás vyslobodiť z každodennosti a ukázať nám svet okolo. Pekný deň a krepové more. A nikto mu ani nepoďakoval. Ach my ľudia!
