Zobudili ma o štvrtej ráno. Teda, zobudil ma On, sused. Kričal, ale nie tak normálne, obyčajne. To bolo jačanie, škrekot a iné hlasné pazvuky. Netušila som, že chlap dokáže niečo také zo seba vylúdiť (predstava: červená zdutá tvár, vypúlené očiská podliate krvou a z úst tečie biela pena...).
Po piatich minútach jeho jačacieho monológu sa k nemu pridala aj jeho polovička. On tenor, ona alt. Najpr vyhrával on, intenzitou aj frekvenciou. Potom prebrala velenie ona. Občas sa jej hlas zniesol nebezpečne vysoko, že trhalo bubienky aj nervy. Striedali sa, prekrikovali, ako podmaz znelo rozbíjanie skla a asi aj porcelánu a čohosi, čo keď padne, tak tupo buchne.
Až mráz mi behal po chrbte. Ale nechcelo sa mi prebudiť až tak, aby som vstala z postele a zatvorila okno. Po takých 20 minútach sa k nim pridala aj suseda oproti. Aby stíchli, lebo sa chce vyspať. Svojim piskľavým hlasom zobudila asi aj tých, ktorých sa nepodarilo zobudiť tým dvom muzikantom. Už boli traja. Kto sa pridá?
Netrvalo dlho a boli piati. Rozmýšľala som, ako by medzi seba prijali takú rozospatú Slovenku so škaredým slovníkom. Neriskla som to.
Potom chvalabohu hlavná dvojka zatvorila okno. Asi sa išli udobrovať. Kukla som ešte na čas, päť hodín. Vstali čajky a holuby. A začali sa prekrikovať oni. A mne nepomáhal vankúš na ušiach.
13.7.2005
