Vojdem dnu... a dilema. Z tých 30 druhov (možno je ich viac), ktorú si len vybrať? Tie vône a farby! Vidím ako pani v zástere leje do jedného boxu čokoládový krém... ach jaj! Rozhodla som sa, začnem pekne od kraja, nebudem vymýšľať. Jednu pekne po druhej, nie naraz... (už vidím moju mamku, babku a dedka ako prehĺtajú). Začnem od kraja, kávovou. Tetuška na mne nešetrí, dostanem riadnu dávku, až sa bojím, že mi vypadne z kornútka.
Vyšla som s ňou vonku, do parku. Prvykrát chcem ju ochutnať v súkromí, kde môžem mľaskať a vzdychať a tváriť sa zaľúbene... To čo nastalo potom, no aj ťažko opísať. Raj v puse. Niečo lepšieho (studeného) som na jazyku ešte nemala... Až som sa dostalo mimo priestor a čas J
Od prvého pokusu som vyskúšala aj citrónovú (tu som však ostala mierne sklamaná, ale darmo, u nás doma vo Vranove robia tú najlepšiu citrónovú na svete, táto je len druhá najlepšia) a čokoládovú (až mi slzy vyšli od dobroty). Ostatné na mňa pekne čakajú. Aj sa dočkajú! Už viem čo spravím so zarobenými peniažkami, nebudú sa podaromnici v banke vyvaľovať! Pekne ich premením na zmrzlinku... a do zásoby si kúpim XXL gate a tričká... tak!
Moji Taliani sa potešili môjmu zmrzlinovému nadšeniu, rozpútala som medzi nimi dlhú debatu, kde dostať tú najsamlepšiu a kde zase tú chuťovo najzvláštnejšiu. Spomínali kombinácie hruška a syr, víno a kúsky mäska... musím nabrať vnútornú odvahu a vyskúšať...
A ešte jedna malá rada. Keď si budete v Taliansku kupovať zmrzlinku, dávajte si pozor, čo hovoríte. Zásadne si pýtajte: „Uno cornetto.“ Nie ako jeden môj známy, pýtal si cornuto a potom sa čudoval, že ho zmrzlinár potom naháňal asi polhodinku okolo stánku... Cornuto je pre ženáča v Taliansku asi tá najhoršia nadávka... Paroháč!
