Autobusy, tu v Taliansku sú relatívne nové, nedávam im viac ako 5 rokov. Až sa bojím hádať, koľko majú najstaršie doma... priemer 10 rokov (som optimista). Chodia často a načas. Talianske myslím.
Tlačenica je rovnaká. Azda je tu rozdiel v tom, že sa nastupuje do autobusu len prednými a zadnými dverami, stredné sú na vystupovanie. Preto je pretllak v strede a oba konce autobusu sú ľudoprázdne. Na Slovensku je hustota pri každých dverách rovnaká. A tiež sa rovnako tlačia najmä starší, boja sa, že nestihnú vystúpiť. Mladý Talian v autobuse znamená: študent, chudobnejší občan (nemá na auto alebo na benzín), vzali mu vodičák. Ešte ostáva možnosť, že mu auto ukradli... Alebo zdemolovali (futbal)...
Lístky. Pre Slováčiska, drahá vec, ak si to preratáva na slovenské korunky. Netreba. Nenapíšem presne sumu, lebo to náhodou budú čítať ľudia z MHD Ba a ešte sa ňou inšpirujú...
A revízori. Ešte na Slovensku som sa informovala o cestovani v autobusoch, ako revízori, atď. Bolo mi povedané, že páni revízori tu nosia uniformy! Chodia po dvoch okolo 15. v mesiaci a iba po centre... Ale jeden piatok poobede, vôbec nie v centre, vôbec nie dvaja a už vôbec nie uniformovaný...
V rámci vlastnej zábudlivosti (alebo ako by niekto povedal pochabosti) som tento piatok cestovala tam aj späť (práca a byt) načierno. Ráno som na lístok nemyslela, lebo ráno nemyslím a večer som jednoducho zabudla. Asi po 10 minútach v autobuse som si na to spomenula... Tak som vyzerala podozrivé tváre, uniformy, ale keď som ho zbadala, nebolo úniku.
A tak som hrala blbú turistku, čo nevie, že na cestu autobusom potrebuje lístok. Spustila som na neho rýchlo po anglicky, že čo reku chce (moja nádej spočívala v tom, že mnohí Taliani nevedia po anglicky, ak áno tak iba mladí), čím som ho dostala. Stále sa chudáčik pozeral po ostatných spolucestujucich, či mu niekto nepomôže, ale ako na Slovensku, tak asi aj tu všetci cestujuci držia spolu:))))
On: „Biglietto per favore!“ (Lístok prosím!) Ja: „Passport?“ On: „Biglietto!“ Ja (po anglicky): „Ja vám nerozumiem, čože to chcete?“ On už mi ukazuje lístok... Ja: „A to je čo?“
Po pár minútach môjho bľabotania sa vzdal. Ani ma nevyhodil z autobusu, iba pokrčil plecami, niečo zamumlal a pobral sa kontrolovať ostatných. Ale srdce mi búšilo riadne.
A teraz si predstavte takých revízorov v autobusoch na Slovensku...
