Deduško nemal ďaleko k okrúhlej stovečke. Ale jemu bola ukradnutá. Každé ráno s plátennou taškou a paličkou, ako z rozprávky, chodieval na nákup do Dymu (naša Jednota). Mal veľké uši, na nose bradavicu a pekné oči, vravím, ako z rozprávky. Žil sám v dome so záhradkou, dcéra až v Košiciach. Nikdy si ma nepamätal.
„Pochvaľen.“
„Pochvaľen, pochvaľen, ta ty ši čija?“
„Miška Ihnata vnučka.“
„Hej? Ty už tak vyrostla? A jak še ma dzedo?“
„Ta jak furt.“
A zomrel asi takto. Stred marca je ešte taký bezútešný. Sedel pri okne, vyzeral na ulicu. Rádio nastavené na Slovenský rozhlas. A odrazu ho to napadne. Načo žiť? Premýšľa, hľadá dôvody, výhody. Dosť už bolo... Jar ešte neprišla, aspoň to bude ľahšie. Tak. Vstal, odkrojil si chlebík z rána, slaninku, cibuľu. A možno si hrkol slivky. Pomodlil sa, ľahol si do postele a už sa neprebudil. Oficiálne, slabé srdiečko... ale ja viem pravdu :)
