Nechcem tvrdiť, že kolegovia blogeri a diskutujúci ohľadom nervákov nemajú pravdu. Aj ja som sa už s takými stretla. A horela som od hnevu aj tri dni. Prečo sú ale takí nespokojní a prečo neustále vyžadujú poslušnosť, úctu a miesto na sedenie? Zvyk. Oni ju prejavovali svojim rodičom, príbuzným a aj cudzím starším ľuďom. Ako to káže svedomie, slušnosť a ktovie čo ešte. To isté čakajú od nás. Automaticky. No my sme iní, nepoddajnejší. Neskloníme hlavu pred šedinami len preto, že sú na hlave staršej ako polstoročie.
Ale zakázať im sa povoziť... to nie je riešenie. To nastane, možno až keď (a teraz tak nechcem byť sarkastická...) táto generácia starších cestovateľov vymrie. Tu ponúkam (moje) dôvody, prečo cestujú ráno a plnia aj tak preplnené električky (...).
1. Taký dôchodca, to je ranné vtáča. Celý život vstávať na 6 do práce, v sobotu aj na trh, aj do obchodu. A niekedy babička vstávala aj s kohútom, aby pripravila pre naše mamičky a oteckov desiate. A to je zvyk jak oné... nie tie desiate (veď aj tie), ale to ranné vstávanie. To ich potom už nik nepreučí. Takže osem hodín ráno, čo je pre nás poväčšine hlboká noc, je pre nich zase deň v plnom prúde... a doma sa nudiť nechcú...
2. Viete ako to chodí. Musia obehnúť všetky hyper a supermarkety, kde čo stojí (pohľad na ich dôchodok býva často depresiu vzbudzujúci). A tak keď sa vyberú doobeda (7–8 hodín ráno), vracajú sa presne okolo štvrtej, piatej... s taškami...a samozrejme mierne podráždení (veď handrkovať sa o košík, pretlačiť sa k banánom...)
3. Lekári. Ordinačné hodiny od pol ôsmej. Rady sa tam hadia bez konca. Aby ste stihli navariť obed a ešte aj niečo nakúpiť... no musíte sa tam postaviť aj takú hodinku pred otváracím gongom.
Priznajme sa, že ani my nie sme ideálni spolucestujúci. Občas sa nájdu medzi nami slepí, hluchí, arogantní a aj agresívni ... atď. Tak ako aj oni.
Nerada by som sa ich zastávala, často sú netrpezliví a drzí ako stádo opíc (tak mi hovorievala moja mamka :), to mám od nej), ale pokúsme sa byť asertívni. Takže na hrubé nadávanie od inak celkom sympatického deduška odpovedajme úsmevom. A tetuške, ktorá vám šermuje pred očami dážnikom, uvoľnite to miesto na sedenie. A ak je vám zle (poprípade lenivo), tak im milo a slušne vysvetlite, že bohužiaľ, nech sa obrátia so svojou požiadavkou inam. Myslím, že len tak ich nakoniec naučíme sa usmievať a byť milými...
A potom budú naši starčekovia a babičky šťastnejší, budú šťastnejšie aj ich deti a deti ich detí....a aj my. Karma:)
