Prvý vlak Bratislava-Kysak, zima. Päť hodín zabalená vo vetrovke. Kysak-Prešov, už lepšie, bez vetrovky, ale najteplejšie vlakom Prešov-domov. A horúco, vystupovať!
Rada sa takto vozím, sama, len tak pozorujem utekajúce stromy, rátam sekundy v tuneloch, mám svoje dvory, do ktorých stále nazerám, kreslím si po zarosenom okne, počúvam slová, čo mi nepatria...
Dvojročný chlapček: „Čo je toto?“ a ukazuje okolo seba.
Jeho mamina: „Toto je vláčik.“
Chlapček: „Toto nie je vláčik!“
Mamina: „Ale áno, toto je vláčik...“
Chlapček: „Toto je šišik!“
Cesta do Poľska, treba nový kožuch, vyhlásila moja mamka. Nekresťanské vstávanie, balenie desiaty, jeden Kinedril do bruška. Šofér neznámy, spolucestujuca známa. Tak na štuple do uší.
Rada sa takto vozím, rátam dediny, vykúkam na Domašu a myslím na leto, vyjedám cukríky a pijem rum. A nepočúvam slová, čo mi patria...
A v Poľsku si kúpim tie najteplejšie papuče na svete. Je mi sveta žiť.
