Vtedy mi to pripadalo smiešne. No teraz som späť v Taliansku. A hľadám niečo slovenské, aby som sa trošku potešila, našla kúštiček domova... Čumím do výkladov, pýtam sa kolegov... Slovenská móda im nič nehovorí (veď aj aj na sebe vláčim americko-taliansko-nemecké značky made in taiwan), slovenské autá ani neexistujú, nábytok... no okrem stola, čo vyrobil môj dedko... neviem, nepoznám. Pivo, české a írske, len to poznajú. Vínko pijú vlastné. Aj ovocie a zeleninu majú svoju (červené pomaranče zo Sicílie sú najsladšie a rajčinky z juhu ochutnať a zomrieť...) A jedlá, no oni okrem tej svojej pasty (aj pizze) nič iné nejedia...
A to by sme mohli využiť (tú ich pasta – pizza slabosť) a začať vyvážať do Talianska bryndzu. Už som tu jedla pizzu s tvarohovým syrom, myslím, že s bryndzou by bola chutnejšia... Také tortelliny plnené bryndzou...uff...až sa slinky začali hromadiť! Vlastne, keď tak o tom premýšľam, majú tu aj cestoviny zo zemiakového cesta (gnocchi)...kvázi halušky. Majú k nim síce ďaleko, ale bryndza by sa k nim hodila. Hm? V supermarketoch, hneď vedľa jogurtov a mlieka by svietila slovenská bryndza...
A ja by som sa ňou napchávala aj každý deň, už len preto, že je od nás.
(nájde sa toho viac, viem)
