Tri hodiny ráno... všade ticho, ja sladko spím. On vstáva a poslepiačky hľadá papuče (občas sa o niečo potkne). Narazí do skrinky, šmátra po poličke... Počujem šuchot, našiel ju! Sadne si na posteľ a snaží sa ju potichu otvoriť... tak potichu, že v Tatrách spustil lavínu. Otvoril ju, pomaly ju vyťahuje z obalu....ale tak šššušššťavo... Tak, už odhryzol... dnes mu to trvá! Počujem hlasné hryz, každučičký pohyb jeho sánky, prehltnutie a ešte aj cestu pažerákom. Jeho žalúdok prijal sústo s potleskom, myslím, že mu aj poďakoval...asi 10-krát. To je len prvý hryz... nasleduje ho séria menších a väčších a hlučnejších. Odrazu ticho... pol sekundy. Nasleduje finále. Obal pred vyhodením musí nežne pokrčiť, viem, bez toho to nejde. Teraz len sedí. Obaja čakáme na malý záver. Prišiel. Cez deň by nestál ani o škaredý pohľad, ani o tiché „prasiatko“. Ale v nočnom tichu to znie ako stádo prasiatok. Milujem tento záver, len preto, že je to naozaj záver. On si ľahne späť ku mne. O 5 minút už slastne odfukuje. Ako ja predtým. A ja nemôžem zaspať ďalšiu polhodinu...
A stále mu ju kúpim. Každá návšteva potravín sa rovná aspoň jedna napolitánka v košíku. Niekedy vyhráva Tatranka, niekedy Mannerky... on už si nadiktuje. A tak každú noc trpím. A rada.
