Včera bolo aj more smutné. Také sivé. Až tak, že ho nedelila od sivej oblohy tá tenká čiara. Splývali spolu v nebomore. Keby som bola námorníkom, tak si to s loďou namierim rovno na mesiac. Námornícke tričko mám. A ak som ju už neodniesla domov, tak aj čapicu. Pásikavú. Budem stáť za tým veľkým kolesom a fajčiť tabak.
Znova som v tom stave. Vidím veci a ľudí, čo chcem vidieť. A ostatné mi uniká.
Večer som dostala chuť na kávu. Moje chute reagujú na môj stav. Na nízky tlak vonku, aj vo vnútri. Srdce akokeby nebilo. A káva pomáha. Niekedy. Tri malé lyžičky nesky, tri vrchovaté lyžičky cukru. Horúca voda a veľa veľa mlieka. Najlepšia je aj tak od teba, viem. Ale znova som to spravila. Znova som si pomýlila cukor so soľou. A znova som vypľúvala ten hnus do umývadla. Ja sa asi nikdy nepolepším.
Sestra si rozkázala sveter. Teplý sveter z Talianska. U nás vraj také niet. Tak som nakupovala. Prešla som celé mesto, unavená, umorená. Všetko sa mi zdalo príliž obyčajné. Jéj, pani učiteľka, vy máte pekný sveter! No ten je z Talianska, od sestry... Uviazla som v jednom centre. Odišla som so svetrom aj s bundou. Tá je pre mňa.
Spavý čas, teším sa domov aj nie. Bojím sa. Že stratím tú slobodu, ktorú som tu našla. Pocit slobody nehrať žiadnu rolu, ani sestry, ani dcéry. Pocit slobody cudzinca v cudzom meste. V ktorom sa cítim už skoro ako doma.
