Som unavená každé ráno počúvať silné „Tydy-tydy“ o siedmej a neteší ma ani pomyslenie na to, že ešte môžem polhodinku spať.
Som unavená už len keď si spomeniem na rovnaké tváre v autobuse, na rovnaké jedlo v rovnakej menze.
Som unavená z večného klikania, nebaví ma čítať poštu, maily, články a piť pri tom minerálku.
Aj cesta domov je stále rovnaká, rovnaký výhľad, rovnako štiknutý lístok, rovnaká zmrzlina v tej istej zmrzlinárni ako včera a pred týždňom.
Tá istá cesta domov, kde ma nik nečaká.
Som unavená zo svojej tichej spolubývajúcej, unavená z neustáleho snaženia prelomiť to ticho.
Unavená z nakupovania, z ovoniavania paradajok a broskýň, z pomarančového džúsu.
Neteší ma kniha, ani kreslenie, denník si už nepíšem, načo, rovnaké zápisky.
Večerná sprcha ma neosvieži, radosť z toho, že sa poriadne vydrhnem a ponatieram je preč, ostala rutina.
Som unavená každý večer písať rovnakú sms, unavená z čakania odpovede.
V posteli si neviem nájsť svoje miesto, z únavy sa mi nedarí zaspať.
Prosím, už príď...
