Chytil ma záchvat samaritánstva, tak že jej uvarím čajík. Chcela som sa postaviť a bum! Nedalo sa! Začala som mňaukať aj ja. Absolútne zablokovaná pravá časť tela (chcela asi ešte spať). Desať minút nato aby som si sadla mi pripadalo ako neverending story a tie zvuky vydávané popri tom! Ďalšie dlhé minúty na postavenie sa, prvý krok bolestivejší ako kroky Malej Morskej Víly... A to neopisujem ako som sa umývala.
Ochkajúc achkajúc som zistila, že ja čaj nemám, jediný, harmančekový sa na mňa pozeral z poličky môjho domáceho (Taliansko, Terst), Erik je jeho meno. Je vysoký, no čo ja viem, také dobré 2 metre. A jeho polička je ešte vyššie... v mojom stave nedosiahnuteľne. Už som pokukovala po stoličke, keď došiel. Chvalabohu som varenie čaju prenechala na neho a ja som sa vrhla raňajkovať. Ochkajúc achkajúc samozrejme.
Ochkajúc achkajúc (pre časté opakovanie v texte už len O-A) došla do kuchyne domáceho frajerka (Taliansko, Padova). Rukami nohami, anglicko-taliansky mi povedala, že jej duní v hlave. V tom momente som zistila, že sa nemôžem smiať, vlastne smiať aj áno, ale nie rehotať. Sakra to bolelo.
Po taliansko-anglicky a zo zdravotných dôvodov bez použita nôh a rúk som jej ponúkla Ibubu (ružové), súhlasila. Moja chyba, musela som po neho ísť do izby. O-A som so sebou vzala už uvarený čaj, hrnček a nádobu s cukrom. Veľkú a plnú nádobu s cukrom. Áno, áno... vysypala som ho. Pekne v mojej izbe na parketovú podlahu, ušlo sa aj kobercu a aj posteli. A tak hybaj O-A po vysavač, ťažký ako svet a hlučný ešte viac... čo ocenila domáceho frajerka. By ste ani neverili, koľko nadávok ovláda...
Potom sa už nič zvláštne v tom byte nedialo, okrem vzdychov a mňaukania si len Erik skoro zlomil malíček na pravej nohe, keď sa na do mnou zľutoval a odtiahol vysavač. Boli sme taká pekná O-A štvorka.
Do práce išla len dvojka v taliansko-slovenskom zložení a s problémami výlučne pohybového aparátu, teda ak malíček na nohe je jeho súčasťou. Vyštartovali sme už o pol desiatej (!) s tým, že Erik musel byť v práci o ôsmej. Tak vyzerala aj naša jazda, autíčkom Fiat 500 (poľská fiatka) sme predbehli všetky meďáky, autobusy a dali sme aj kamión. Z auta ma Erik vyťahoval.
A teraz si sedím v práci a terorizujem talianske okolie svojou stoličkou na kolieskach, nemôžem sa stále hýbať. Ach, dúfam, že ma dnes skôr pustia z práce...
