Za čias záhumienkových som chodievala s celou rodinou na celodňové výlety na pole. Ako malinká som sedela na brázde a z hliny som si modelovala hlavy (neviem prečo, ale stále hlavy), zachraňovala vykopané myšie hniezda a držala pracujúcej časti rodiny mechy, keď vysypovali zemiaky z vedra. Pomerne pokojné dlhé dni.
Motyku som vzala do ruky až násťročná, ale môj dedko usúdil, že je lepšie ma držať od nej ďalej, nechcel riskovať rozčesnuté zemiaky a moje nohy. Tak som väčšinou plnila vrecia a pojedala cukríky, ktorých babka mala stále plné vrecká.
Až nastali časy mechanizované. Malý traktor a ujo na ňom skrátili týždňové výlety na deň. Ráno sa skoro vstalo, išlo pešo na záhumienku, pozdravilo sa zopár stálevykopujúcich susedov, rukavice na ruky a išlo sa na to. Vyberať. Červené ty, ja tie biele a malé syp do toho vreca...to pre prasiatka...
Neznášala som tie dni. Väčšinou mrholivé, nervózne. Neviem prečo, ale zmechanizovaním sa stratila tá pohoda alebo radosť z práce. Snažila som sa z toho vyvliecť ako sa dalo, ale väčšinou (teda stále) sa nedalo. Pretrpela som ten deň spolu so sestrou, troma sesternicami, mamkou, šéfujúcim dedkom a babkou. Ešteže stále mávala plné vrecká cukríkov.
Až pri prišla vysoká a ja som sa stala doma návštevníkom. A obišli ma aj zemiakové vyberačky. A ako na potvoru mi začali chýbať. Tá jesennozemiaková poetika. Minulý týždeň som volala domov a sestra mi zo smiechom opisovala sobotu, ako vyberali, ako si ujo robil srandu zo svojich lenivých dcér, ako dedko zase vymýšľal a babka že zase doniesla cukríky.
A nikde mi tak nechutia zemiaky ako doma.
