Cestujem električkou, uzimená z holého brucha spolustojacej slečny sledujem dianie vonku. Jeden milo okrúhly pán v dlhom čiernokánskom plášti a so smiešnou brmbolcovou čapicou sústredene číta z malej knihy a hneď na to sa zmätene obzerá. Potom znova číta, listuje, porovnáva niečo v knihe s niečim, čo je okolo. Opakuje to niekoľkokrát, prekvapene dvíha obočie, spokojne sa usmieva, asi už zistil, kde presne sa nachádza. Tá knižočka v jeho rukách nevyzerá ako sprievodca Bratislavou a keď sa pohne električka, on si ju k sebe pritúli a ja si konečne môžem prečítať jej názov. A tam veľkými písmenami Terry Prachet...
Tak a je to oficiálne! Náš svet sa netočí ako blbý okolo jedinej hviezdy, nás vezie na svojom chrbte staručká korytnačka a jej štyri slony!
A už sa nemusím báť smrti, tá je ťažký sympaťák!
