O tomto čase tu nevidím nikoho, keď už na Slovensku polka národa pracuje, tu naozaj všetci ešte spia. Dnešná trasa je pre mňa akousi metaforou života, stúpam hore, klesám dole a stále dokola, presne ako v živote, raz si hore, raz si dole. Nohy ma bolia už od začiatku trasy, na moje veľké prekvapenie pravá po dvoch operáciách sa drží statočné, zato ľavá bolí aj za ňu. Aspoň, že väčšinou kráčam po lese. Kúsok po štarte nachádzam kaviareň pre pútnikov, dávam si raňajky plus posledné pohľady cez wifi na internet, cena mi vyráža dych, 1,90 euro, žeby tu doba zaspala pár rokov? Dnes sa často stretávam s nie príliš najlepšie naladenými havkáčmi, niektorých uplácam rohlíkom, iných si musia postrážiť majitelia, v niektorých chvíľach mi nie je všetko jedno. Po ôsmych hodinách dorážam do cieľa, som v Miňo, krásnom prioceánskom mestečku, bez problémov nachádzam Alberque, no nikoho tam niet a na uvedené číslo sa nemôžem dovolať. Volím náhradné ubytovanie, po chvíľke nachádzam kúsok od pláže útulný penzión za 20 eur. Ihneď po sprche utekám na teplé jedlo, konečne po dvoch dňoch, dávam si steak samozrejme, čo iné. Pán v obsluhe vie výlučne iba po španielsky ale je milý, dostávam pečiatku a zopár materiálov o camino ingles. Po večeri si dávam krásnu prechádzku pri oceáne, slnko pravé zapadá, je to ťažká romantika, i keď je človek sám. O 20,00 zaliezam do postele a zaspávam...
P.S.: Mám taký pocit, že začínam tušiť o čom to Camino vlastne je - vystavuje ma zoči- voči situáciám, z ktorých som mal vždy strach a rešpekt. Bál som sa pustených psov, bál som sa túlať a stratiť vo veľkom a cudzom meste a tiež som sa bál pýtať sa na cestu cudzích ľudí, tým dupľom ak nepoznám ich reč.
Tiež nás vystavuje tomu, čo nám najviac chýba, mne napríklad pokora, trpezlivosť, neočakávať veľa od žiadnej situácie a nevzdávať sa ani keď už fakt nemám síl.
Čakajú ma ďalšie dni, uvidím, čí sa mi to potvrdí...
