Prechádzam cez samé dedinky, v každom dvore minimálne jeden pes, už strach z nich ani neriešim, inak by som to zabalil a šiel domov, ale Samii sa predsa nevzdáva, aspoň zatiaľ nie. Po desiatich kilometroch sa mi zdá ruksak neskutočne ťažký, najradšej by som ho zahodil tak ďaleko ako dohodím (čo momentálne nebude ďaleko) Som unavený a boli ma noha, ako vždy, ľavá..povoľujem však šnúrky a zaväzujem iba spodok topánky, pomáha to. Ruksak som samozrejme nezahodil, veď v ňom nesiem vašu nádej a vieru, nedokázal by som ho zahodiť, budem ho niesť naďalej, nebojte sa. Radšej som vylial vodu, veď mám ešte fantu. Po 5 kilometroch mi dochádza fanta, nevadí vydržím, ale po ďalších 5 kilometroch som už fakt smädný, pýtam sa Boha, či chce, aby som ho začal prosiť, ale myslím si, že nechce. Chcem si vypýtať vodu od domácich, klopem, zvoním všade, márne nikde nikoho, zle je. Po ďalších kilometroch už prosím Boha, vyhral, mam strach, že umriem od smädu, po sto metroch mi jedna pani dáva napiť, po ďalších sto metroch reštaurácia. Dávam si tri polievky, som zachránený, Boh mi ešte nedovolí umrieť a vidím, že je so mnou. Pýtam sa domácich, kde sa vlastne nachádzam, zisťujem, že som obišiel môj dnešný ciel a som iba 8 kilometrov od toho zajtrajšieho (nie je problém obísť cieľ, nemajú dediny tak značené ako sme zvyknutí u nás). Idem ďalej. Premýšľam, že jediné čo je iné ako som čakal, je to, že nestretám pútnikov, nikde nikto, asi som si vybral nie tak známu cestu, škoda. Posledné kilometre sú nekonečné a ešte stále do kopca. Boh začína hrať so mnou zaujímavú hru, áno po dvoch dňoch sa mi prihovára Boh skrz hru. Na skutočných veciach mi ukazuje, čo je naozaj dôležité. Sľubujem mu, že po dnešku je voda, jedna z mála materiálnych veci, ktoré si budem naozaj úprimne vážiť. Jasné, že si budem vážiť aj ostatné veci, ale nie tak ako vodu. Ukazuje mi ako potlačiť bolesť, ako ísť aj keď už naozaj nevládzem a ukazuje mi pomocou tunajších ľudí metaforou, ako je to s ľuďmi v našom živote. Niektorí idú s nami dlhšie, ako to dievča vo Ferrole, iní sa iba mihnú a ďalší nám zasa do života niečo dajú, ako tá pani čo mi dala vody. V podstate celkovo Camino je krásnou metaforou života.
Môžeš mať tisíce eur na účte, ale ak nenájdeš čo hľadáš, umieraš ako chudák.
Po 10tich hodinách som v cieli, v Brume, spojil som dve najťažšie etapy do jednej monštruóznej, neuveriteľných 38 kilometrov. Nachádzam prekrásny Alberque, a nemôžem uveriť, Boh ma opäť vypočul, stretám tu ďalších dvoch pútnikov. Caroline, študentku z Kanady a Giovanniho z Talianska. Komunikujeme v angličtine, celkom sa dá, a zajtra pokračujeme všetci traja spolu, paráda, som šťastný...
