Autobus nám ide o 9,00, stíhame ho na poslednú chvíľu. Cesta do Fisterre trvá skoro tri hodiny, ale väčšinou ideme po pobreží oceánu, takže je čo obdivovať. O 11tej sme na mieste. Stále nám prší a na miesto zvané koniec sveta je to pešo ešte riadny kus. Som premočený do poslednej nitky, ale stále ideme pozdĺž oceána a ja si to neskutočne užívam (ako sa vraví, niekto iba zmokne a niekto si dážď užije). Asi po hodine chôdze sme na mieste, na mieste zvanom KONIEC SVETA, je to najzápadnejší výbežok nášho kontinentu. Stále prší a viditeľnosť nie je práve najlepšia, no i tak je to nádherné. Kvôli počasiu tu nie je až tak veľa ľudí, ale na tých ktorí tu sú vidieť, že svoj život chcú žiť naplno. Títo ľudia už zistili, že nie práca a postávanie na jednom mieste je skutočné žitie, je to presne naopak. Nečakajú doma na zázraky, ale svoje šťastie a zázraky, hoc aj malé naháňajú po svete.
Videli sme dosť, sme spokojní a ideme sa s Giovannim najesť. Po výdatnom obede nadišla chvíľa rozlúčiť sa aj s Giovannim, ďakujem mu za pomoc a že sme sa vôbec spoznali, odchádzam. Dnes ma čaká ešte kopec cestovania, no po troch dňoch už opäť osamote, škoda. Po viac ako štyroch hodinách prichádzam opäť do A Corune, prišiel som po prvú zástavku autobusu, keď sa mi lámavou angličtinou prihovára nejaká slečna, že vidí slovenskú vlajku na mojom ruksaku a že či nepotrebujem pomôcť!!!!! Hneď ako ma prešiel pozitívny šok, prosím ju či tu nepozná nejaký hotel alebo penzión, prípadne, kde je centrum mesta. Ide so mnou možno kilometer, lámavou angličtinou pokecáme, je to veľmi príjemne, a i keď je po Camine, tak presne o tomto tá cesta je. Ukazuje mi správny smer a odpája sa. Som jej vďačný, nie iba za ten smer, ale hlavne za to, že opäť som sa raz mohol presvedčiť, že tento svet má zmysel. Ja sa vraciam kúsok späť, pretože som cestou videl príjemný hotel, nakoniec v ňom za 26 eur na noc zostavám. Dávam si sprchu a vyberám sa zistiť odkiaľ mi ide ráno autobus na letisko. To som úspešne zistil, ale teraz mi neuveríte, ja som tu opäť zablúdil, čo je horšie, neviem ani meno ani ulicu hotela, mám iba kľuč a zlú vizitku, je tma a všetko tu vypadá rovnako. Nevzdávam sa, to asi až po hodine a pol, keď som úplne zúfalý, rozdýchavam to a idem ešte raz pohľadať. V hlave riešim možnosti, hľadám, spomínam, kráčam..MAM HO, že aký kameň mi spadol zo srdca. Hneď to idem do hotela zapiť, dávam si super kávu od super čašníčky. Po štyroch dňoch sa opäť pripájam na net a troška sa začleňujem do reality, ale ak mám byť úprimný, nechce sa mi...
