Santiago de Compostela..Moje zhrnutie

Ja osobne som túto púť nebral iba z kresťanského hľadiska, ale naozaj ako zmes vecí, emócii, niečoho, čo vo mne vyvolávalo zimomriavky a tam už nebolo nad čím premýšľať. A keď sa ku tomu pridali povzbudivé slová a dokonca slová obdivu od mnohých ľudí a priateľov, vedel som, že som sa rozhodol správne, už som nešiel túto cestu iba tak, pre seba, ale aj pre nich a to ma napĺňalo hrdosťou a obrovskou silou. Zato týmto ľuďom naozaj ďakujem. Nie, nešiel som na túto púť ani preto aby som hľadal nejaké pravdy a veľké zázraky, to je ako keď zájdete do kostola, sadnete si a čakáte, že sa vám prihovorí Boh. Ja som však človek, ktorý sa teší z malých vecí, malých zázrakov a tie človek, ktorý má otvorené srdce nájde všade, kde sa práve nachádza.. Bolo mi teda jasné, že nejaké nájdem aj na tejto púti, ale prišli veci, ktoré ma naozaj prekvapili, prekvapili v dobrom. Naozaj som netušil, že tam budem vystavený mnohým veciam, z ktorých som mal vždy rešpekt a možno obavy. Napríklad som sa túlal obrovskými mestami bez znalosti jazyka, párkrát som sa stratil, bol som nútený pýtať sa cudzích ľudí na cestu, moja cesta viedla dedinami, kde boli v každom druhom dome pustené psy a to naozaj nebolo príjemne, lebo človek nikdy nevie ako sa taký pes zachová, keď nemá pri sebe pána, ako trémista som bol vyzvaný pred desiatkami ľudí povedať svoje meno a niečo o sebe..a to boli všetko veci, ktoré by som naozaj dobrovoľne nejak nevyhľadával, ale tu som bol nútený sa s nimi popasovať a verte mi, som tomu celkom rád. Veľakrát mi táto cesta ukázala v čom som slabý a ja už teraz viem, že v tom taký slabý nebudem. Už budem viac pokornejší, trpezlivejší, odvážnejší, budem viac bojovať i keď nebudem vládať, pretože tam hlboko v nás sa skrývajú ešte sily o ktorých naozaj ani netušíme až pokým nie sme nútený siahnuť až na dno týchto síl. A potom sa dostaví pocit niečoho veľkého, pretože ak človek posunie svoje hranice, vie o tom a cíti sa byť silnejší. A hlavne, začne si viac veriť, čo je v tejto dobe veľmi dôležité, pretože čiara medzi dnom a vrcholom je tenšia ako kedykoľvek predtým. A často krát o tom na ktorej strane čiary sa človek nachádza, rozhodujú vnútorné veci, tie také malé, ako sila, odvaha, nadej, srdce a viera, viera nech už je v čokoľvek. Na tú bolesť nôh, na ten smäd, na tie nekonečné kilometre človek takmer hneď zabudne, ale na pomoc ľudí, na ich pohľady a povzbudenia, na tie stretnutia s ďalšími pútnikmi, z ktorých mnohým môžem povedať kamarát, na tie príbehy a dobrodružstvá, na to človek naozaj nezabudne nikdy. To sú veci, ktoré budú vo mne doznievať roky. A ďalej sú veci, ktoré nedoznejú asi nikdy, ako ten pocit, keď stojíte na tom námestí, keď vidíte tie oči plné života a nádeje, u tých ľudí, ktorí mali možno aj právo či naozaj dosť dobrý dôvod svoj život vzdať a predsa to neurobili a napriek všetkému veria, že stojí za to oň bojovať. Toto sú tie veci, ktoré mi táto púť dala. A čo mi vzala? Nič! Aj ten čas, ktorý som jej venoval, mi vrátila a ešte ku tomu naplnení do poslednej sekundy. A ja už teraz viem, že raz sa tam vrátim znova a opäť preto, aby som tým vyjadril vďaku za svoj život, ktorý je naplnený po samý okraj a ja už nikdy nedovolím, aby mi čo i len sekunda utiekla pomedzi prsty niekde do zabudnutia...Toľko sekúnd nemám, aby som si mohol dovoliť čo i len jednu stratiť.