Poznáte to?!..alebo ako sa mi splnilo prvé vianočné prianie

Tak to sa mi stalo dnes, prechádzam sa len tak po vianočne vyzdobenom meste, sálam začínajúcu atmosféru vianoc, vyhýbam sa a obchádzam ľudi, ktorí majú plné náruče darčekov a plné hlavy myšlienok čím potešiť svojich blízkych. Stretávam kamarátov, ktorých som už celú večnosť nevidel a vravím si, aký fajn den je dnes. Opúšťam preplnené námestie a rozmyýšlam, aké fajn by bolo stretnúť v dave ľudí prave ju, tú s ktorou si tak dlho píšem, o ktorej tuším aká je dobrá a po každej ďalšej vete s ňou som si istejší, že nie je ako každá...Som už ďalej od námestia, a prestávam o nej premýšlať, lebo som si istý, že pravdepodobnosť ju konečne uvidieť je takmer nulová, pozerám okolo seba, zastavujem a neverím vlastným očiam. Je vedla mňa, kúsoček odo mňa, asi meter a ja neviem co mám v tej chvíly urobiť, cítim iba ako mi bije srdce, tak ako už dávno nie. Natíska sa mi otázka, je to osud, zázrak, alebo iba obrovská náhoda? Ale prestávam nad tým premýšlať, lebo ju nechcem stratiť z dohladu. Vychutnávam si pohľad na ňu a zistujem, že niekedy aj krásne fotky vedia klamať, v tomto prípade určite, ona je ešte krajšia ako na fotkách. Dúfajuc, že takto nejak vypadajú anjely a preto musi byť v neby úžastne, si želám mať pri sebe niekoho, kto by ma mohol uštipnuť, aby som uveril, že to nie je iba sen. Tajne dúfam, že si ma všimne, lebo som zvedavý či ma spozná, a či sa mi prihovorí, ale nevšimla si. Možno je to tak aspoň zatial lepšie a ja ju môžem dnes aspoň pozorovať. Niečo z nej vyžaruje, dokonca ešte viac ako žiari vianočná výzdoba na námestí, a tá je tam iba v zime, ale ona žiari stále, bez ohĺadu na ročné obdobie. Nie je to iba jej krásou, tú sa snaží schovávať, upretým pohľadom do zeme a zababúšená tak hlboko v kabátiku ako sa len dá, snaží sa splynúť s davom, ona nepotrebuje vytŕčať ako ďalsších asi sto dievčat, ktoré práve prechádzajú v jej okolí a myslia si o sebe, že sú tie najkrajšie, a všetci dobre poznáme ako to je, že krásny obal iba málokedy ukrýva obsah, ktorý stojí aspoň za zmienku. Ona ten svoj obal ukrýva, lebo sa chce prezentovat svojím obsahom. Ale u mňa nedokáže splynúť s davom, lebo ja jej obsah už celkom dobre poznám,a práve teraz spoznávam aj obal, preto pre mňa žiari viac a viac....Je už príliž ďaleko, tak sa dávam do chôdze, a premýšlam či ju oslovím ja alebo nie, bolo by ľahšie keby je sama, ale nie je, je s kamarátkou, preto je to premýšlanie ešte ťažšie, čo ak ma nespozná, ak jej nebude príjemné so mnou hovoriť, predsa len ma osobne nepozná, pomaličky tu možnosť prihovoriť sa jej vzdávam, ale nespúšťam z nej oči. V tom stretávam nejakých svojich kamarátov, kamarátov, ktorí ma poznajú natoľko dobre, že ich nedokážem odbiť jedným slovom, lebo vedia, že to by som nebol ja, snažím sa rýchlo porozprávať, rozlúčiť a rýchlym krokom sa ponáhľam za ňou, možno ju ešte aspoň uvidím, pozerám všade vôkol seba ale neni jej, stratila sa mi v dave, zmyzla...nuž čo, možno zase nabudúce, držte palce, aby som si opeť raz mohol povedať, aký ďalší krásny deň za mnou......