Čo to vlastne je? Máme sa snažiť zbaviť sa ho alebo ďakovať, že ho máme? Je cynizmus tou výhodou, ktorú oproti naivným ľuďom máme? Skutočne môže náš cynizmus zájsť tak ďaleko, že sa stáva našim brnením pred okolitým svetom a pomáha nám zrovnať sa s tvrdou realitou?
Kým sme deťmi, nemáme obavy. Nerozmýšľame, či z toho kolotoča nespadneme, či sa môžme rozhojdať bez držania, a či si pri bláznivých hrách neobijeme kolená. Nepozastavíme sa nad tým ,že náš nový najlepší kamarát, ktorého poznáme necelé dve hodiny môže ukázať svoju pravú tvár a prezradiť naše tajomstvá. Lebo takíto kamaráti sa nemajú radi tak ako dospelí, oni sa majú radi naozaj...
No čím sme starší, tým viac premýšľame. Tým viac sa obávame. Mohli by sme si zlomiť ruku, nohu alebo srdce...
A keďže náš najväčší strach už nie je bolesť fyzická, ale emocionálna, snažíme sa nájsť spôsob, akým by sme si ju udržali od tela. Ale je to skutočne možné?
Emócie, city ako také, sú dnes už aj tak osobitou kategóriou. My ľudia sme už akosi videli všetko, nič nás nenadchne ani neprekvapí. Veď je to tak jednoduchšie... Dnes môžme mať aj tak všetko. Falošné priateľstvá, rodiny bez dôvery, manželstvá bez lásky, vzťahy bez sexu či sex bez vzťahov. A koho už tak zaujíma, kto čo pri tom cíti?
A preto ten nadhľad. Preto ten cynizmus. Zmierme sa s ním. Ešte sa nám možno zíde. Dôkazom je moja reakcia na otázku, čo si myslím o dlhodobých až celoživotných manželských vzťahoch, ktorú som objavila pri mojej nedávnej práci z náuky o spoločnosti.
No predsa to isté, čo moja mama hovorieva k mojim topánkam na vysokých opätkoch.
Nepraktické, bolestivé a úplne zbytočné.
Hádajte, či mi to uznali...
