Už zanedlho uplynie 100 rokov od rozpadu Rakúsko-Uhorska, ale jeho duch sa ešte stále vznáša nad slovenským školstvom. Cieľom našich škôl v 19. storočí (ale aj v rokoch 1948-1989) bolo, aby žiaci robili, vedeli a mysleli si to, čo je napísané v štátnych osnovách. Učiteľská katedra bola miestom autority, žiak bol pasívny prijímateľ informácií a názorov. Čo si žiak myslí o obsahu vyučovania, o čo sa zaujíma a aké sú jeho predstavy o vzdelávaní, to nikoho nezaujímalo. Mal byť poslušný, dávať pozor a na vyzvanie zopakovať prebranú látku.
Tento model je však v 21. storočí neudržateľný. Takmer každý žiak má prostredníctvom zariadenia vo svojom vrecku k dispozícii nekonečne viac informácií, než ktorými disponuje jeho učiteľ. Tieto informácie sú navyše často protirečivé a majú rôznu kvalitu. Školstvo postavené na tom, že informovaný učiteľ poučuje neinformovaného žiaka a ten jeho vysvetlenia prijíma je v 21. storočí nemožné. Je to preto, že v dobe internetu je spracovanie relevantnosti a spoľahlivosti informácie (prípadne jej prepojenie s ďalšími informáciami) oveľa dôležitejšou úlohou než samotné jej zapamätanie.
Súčasná situácia v školstve preto podkopáva tradičné poňatie autority. Americký filozof Joseph Raz vo svojej slávnej definícii tvrdí, človek (v našom prípade učiteľ) má autoritu vtedy, keď je pre druhého človeka (žiaka) lepšie slepo nasledovať to, čo tvrdí učiteľ, než sa riadiť vlastným rozumom. Inými slovami, autorita funguje vtedy, keď argument „lebo som to povedal“ preváži čokoľvek, čo žiak samotný vníma ako presvedčivé alebo dôležité.
Autority rešpektujeme v mnohých oblastiach života. Keď policajt prikáže zastaviť, je lepšie zastaviť, aj keď preto nevidím žiadny dôvod. V tomto prípade policajt jednoznačne autoritu má. Školstvo ale takýmto spôsobom dnes nemôže fungovať. Učitelia už autoritu tohto typu nemajú a ani ju v blízkej budúcnosti mať nebudú. Dôvody pre tento fakt sú komplexné a vyžadovali by analýzu minimálne v rozsahu dizertačnej práce. Svoju úlohu zohráva kritickejší prístup rodičov k vzdelávaniu svojich detí, už spomínaná schopnosť detí overovať si výroky učiteľa a menší rešpekt k autoritám všeobecne spôsobený prechodom od totalitného policajného štátu k demokracii.
Autoritatívny prístup k školstvu však nie je len nemožný. Nie je ani dobrý a vyšiel z módy rovnako ako trstenica a kľačanie v kúte. Štát deťom dnes nemôže hovoriť, čomu majú veriť. Mladí ľudia sa pohybujú vo svete zahltenom informáciami a musia si postupne budovať svoj pohľad na svet a osvojiť si zručnosti, ktoré k tomu prináležia. Škola, v ktorej veci platia, „lebo ich učiteľ povedal“, ich na túto situáciu nepripraví. Za stratou autority učiteľov preto netreba smútiť.
V Rade mládeže Slovenska posledných pár mesiacov koordinujeme „Štruktúrovaný dialóg“, ktorého jedným z cieľov je získať a analyzovať potreby mladých ľudí na Slovensku. Z názorov viac než 10 000 mladých ľudí, ktorí sa doteraz zapojili, jednoznačne vyplýva, že mladí ostro vnímajú prílišný formalizmus slovenského školstva. Dve kľúčové zručnosti a schopnosti, ktoré najviac z nich uvádza ako chýbajúce v slovenskom školstve, sú kritické myslenie a aktívny prístup k svojmu okoliu. Žiakov a študentov už neuspokojuje, keď sú im servírované informácie doslova ex cathedra. Čo by naopak chceli vedieť je, ako tieto informácie prepájať a kriticky hodnotiť. To však žiada iný než autoritatívny prístup.
Podobne ostro žiaci a študenti vnímajú vlastnú pasivitu v systéme, ktorý sa im nezdá dostatočne otvorený iniciatíve, pričom naopak odmeňuje bezmyšlienkovité plnenie zadaných úloh. Zásadnou vecou pre nich je budovanie postoja k svetu okolo seba ako k niečomu, čo je možné meniť vlastnou aktivitou. Školské prostredie však podľa nich tento postoj skôr zabíja, než že by mu pomáhalo.
Formálne vzdelávanie vychádzajúce z autority učiteľa, ktorú žiaci jednoducho prijímajú, nefunguje. Úlohou slovenského školstva by malo byť tento fakt plne reflektovať: prepájať formálne a neformálne vzdelávanie, dať slovo žiakom a študentom vo veciach, ktoré sa ich týkajú, a venovať priestor iným aktivitám než tým, kde učiteľ stojí pred tabuľou a žiaci ho počúvajú. To je jediná cesta vpred.
Matej Cíbik
_________________
Joseph Raz: Morality of Freedom, Oxford University Press, Oxford 1986.
