Hovorím o knihe Doroty Nvotovej – Fulmaya, kniha je spojením opisu ženy ktorú som si pri jej slovách o nej samej neskutočne zamilovala a prišla mi, šialene normálna (aj keď som si najprv o dotyčnej musela niečo vygoogliť ). Opisuje v nej putovanie po svete, ktorý je bežím Európanom takmer neznámi po svete východnom, záhadnom, neobyčajnom. Kniha opisuje miesta v Indii, na Sri Lanke či v Nepále. Ale nie klasickým cestopiseckým spôsobom práve naopak je to o to zvláštnejšie, že celé dielo pôsobí ako by bolo písané, práve v tom okamihu, práve na tom mieste, práve s tými konkrétnymi pocitmi jednej neobyčajnej ženy s obyčajnými problémami. Čo je zrejme dôvod toho že ju máte problém pustiť z rúk. Lebo pri každej prečítanej strane sa chvíľu cítite ako by ste tam boli s ňou a tým s väčšou fantáziu by možno chvíľu trvalo po dočítaní kapitoly sa zorientovať v čase a priestore. Problémy ktoré sa v tejto knihe vyskytujú a zápletky z toho vyplývajúce sú také ktoré mnohý z nás poznajú – nedostatku peňazí, emóciách, psychických problémoch, ale zároveň zvláštne pragmatickým spôsobom opisuje aj problémy ľudí na okolo – ako je bieda, beznádej, špina.
Podotýkam, že celá kniha je ladená viac v pozitívnom duchu ktorý takmer presne opisuje všetky farbi života u nás aj v týchto východných krajinách. Nehovoriac o tom, že po prečítaní máte pocit, že každý človek dokáže vyjsť na Anpurnu, a pokochať sa popri tom neuveriteľnými výhľadmi a popiť litre čaju. Zrazu vás možno prepadne neskutočná chuť objavovať nové svety, precestovať celý svet a preskúmať všetky výhľady na skryté krásy tejto planéty.
Môj celkový dojem je úplne neuveriteľný a iba ťažko sa dá opísať slovami jednoducho odporúčam všetkým ktorý majú radi reálne knihy, s trochou exotiky a zvláštnej spirituálnej atmosféry aby si ju prečítali nebudete ľutovať.
