Ministerstvo pozastavilo na tento rok dotácie na financovanie Múzea telesnej kultúry v plnom rozsahu. Ak sú primárnym dôvodom finančné suchoty, teda aktuálne zrkadlo doby, dovolím si namietať. Prehodnotenie systému rozdeľovania financií do športu - to znamená ich efektívnejšie využite vo vzťahu k priamo riadeným organizáciám, zväzom, zapojenie verejnej kontroly, odpočet činnosti či porovnanie kvality k vynaloženým prostriedkom by nám určite otvorilo oči. A našlo záplatu aj na túto dieru.
Problém múzea má hlbšie korene. Pred dvadsiatimi rokmi ho zriadil športový spolok, predchodca jeho terajšieho vlastníka - Slovenského združenia telesnej kultúry. Združeniu zatvoril štát kohútik s dotáciami pred rokmi, múzeum podporoval ďalej. V roku 2011 hospodárilo s rozpočtom, do ktorého prispelo ministerstvo školstva vyše 56 000 eur, SZTK takmer dvanástimi a zostávajúcu časť tvorili príjmy z aktivít múzea s troma zamestnancami. Najväčším problémom múzea boli a ostávajú výstavné priestory. Vlastné nemá, a tak kočovalo. Ministerstvo si najnovšie podmienilo dotovať ho len prípade, ak prejde pod jeho strechu. Presnejšie, ak sa múzeum stane súčasťou priamo riadenej organizácie MŠ. Lenže aj navrhované Národné športové centrum sídli len v prenajatých priestoroch. Otvára sa možnosť presunutia múzea do poloprázdnej budovy SZTK. To sa ministerstvu nepozdáva... Riadna motanica, či?
Ani nie. Do konca roku 2011 fungovalo všetko po starom. Múzeum, ktorého vlastníkom je SZTK, každoročne usporadúva výstavy, vydáva publikácie a žije z príspevkov štátu, vlastníka a svojich aktivít. Zrazu otočka: ministerstvo ani len nevypíše výzvu „Osveta a propagácia športu“, odkiaľ múzeum dostávalo spomínané financie a chytí ho pod krk. Buď prejde priamo pod ministerstvo alebo amen. Naoko nič nelogické – veď nech sú finančné prostriedky múzea priamo na očiach. Lenže zabudli sme na jednu maličkosť. Múzeum – to je zbierka takmer 25 000 predmetov, artefaktov a dokumentov, ktoré sú odrazom histórie športu na Slovensku. Neviem aká je ich trhová hodnota, ale tá celospoločenská je neoceniteľná. Je to bohatstvo SZTK a zrejme aj kameň úrazu v celej motanici.
Problémy sú na to, aby sa riešili. V tomto prípade už včera bolo neskoro, na športovú osvetu treba hľadieť dopredu. To je úloha štátu. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že týmto signálom sme urobili Slovensku svojskú reklamu. Šliapli sme na to, čo šport robí športom, na jeho poslanie. Z múzea sme spravili bezdomovca – je na ulici, bez eura.
A ešte čosi. Je smutné, že o existencii Múzea telesnej kultúry sa na Slovensku vie tak málo. Že by znova to staré známe - financie? Športové školy, triedy, gymnáziá, mládežnícke športové kluby, ale aj „obyčajné“ triedy by ho v rámci telesnej výchovy, dejepisu mali aspoň raz navštíviť. Znalosti o výkonoch našich národných športových hrdinov minulosti či súčasnosti by mali tvoriť základ vzdelania našich detí. Športovci urobili pre Slovensko neraz viac ako mnohí politici či úradníci z ministerstva. Je nanajvýš dôležité, aby mali deti svoje veľké vzory v olympijských víťazoch, majstroch sveta a Európy, medailistoch z vrcholných súťaží. Vďaka vzorom rastú aj ich výkony, motivácia a chuť športovať. Šport je úžasný fenomén, lebo spája ľudí. Schválne, pamätá si svet viac slovenských politikov či športovcov? Na túto otázku si dajte odpoveď sami. Som presvedčená, že každý štát musí nájsť peniaze na odkaz minulosti. Aj tej športovej!
