Skúste najskôr vy. O čom by tak mohla byť kniha, ktorej názov je „Kauza viera"? odpoveď je skrytá v otázke - o viere. Ale pán Strobel má na to zjavne iný názor. Začal však dobre. Celú knihu rozvrhol do ôsmich rozhovorov, z ktorých každý by mal podávať dostačujúce vysvetlenia na nasledujúce otázky:
Ak existuje utrpenie azlo, nemôže existovať milujúci Boh.
Keďže zázraky sú vrozpore svedou, nemôžu byť skutočné.
Život vysvetľuje evolúcia, netreba ktomu Boha.
Ak Boh zabíja nevinné deti, nie je hoden uctievania.
Tvrdiť, že Ježiš je jedinou cestou kBohu je urážaním iných.
Milujúci Boh by nikdy nemučil ľudí vpekle.
Dejiny cirkvi sú plné násilia.
Stále pochybujem, a preto nemôžem byť kresťanom.
S niektorými z týchto námietok súhlasím aj ja, ale i tak som si nevedela dosť dobre predstaviť, ako by mohla vzniknúť hodnoverná obhajoba a vyvrátenie týchto skutočností. A ani nevznikla. Ak si bližšie všimnete, tri z ôsmich námietok sa týkajú pekla, mučenia a utrpenia v súvislosti s Bohom, čo sú viac než len príbuzné pojmy. Siedma sa tiež obtiera o túto tému. Prečo potom nestačili dva obsiahlejšie rozhovory namiesto štyroch, z ktorých každý sa snaží prihriať polievočku kresťanstvu (pričom sa ani príliš nedotýkajú viery ako takej), osočiť ateistov a inovercov.
„Tou najhoršou vecou je povedať Bohu, že ho nepotrebujete. Prečo? Pretože mŕtvemu človeku vie vrátiť život (!); trúchliaci človek môže nájsť v Bohu útechu; človek, ktorý je o čokoľvek pripravený násilím, môže zažiť, ako mu Boh všetko nahradí a ako ho posilňuje; ba dokonca môže zažiť aj Božie víťazstvo nad temným mystériom zla. Ináč povedané, zo všetkých týchto hrôz a tragédií existuje východisko. Ale aké východisko má pred sebou človek, ktorý Boha nepotrebuje? Žiadne."
No, nehnevajte sa na mňa, ale ja sa rozhodne v bezvýchodiskovej situácii necítim. Mám rodinu, priateľov, úspechy, radosť zo života, plány do budúcnosti. Toto je „boh", v ktorého verím a nestotožňujem ho s kresťanským Bohom. A neviem, čo je na tom zlé.
Ďalej ma pravidelne vytáča to, že mnoho ľudí považuje pojem „Boh" a pojem „Inteligentný Stvoriteľ" za jedno a to isté. Ja sa pýtam: Prečo? Inteligentný Stvoriteľ MOHOL stvoriť vesmír, ale nevidím žiadnu spojitosť medzi týmto a tým, že mal vyhnať z raja Adama a Evu, poslať na Zem svojho Syna, ktorý sa dal ukrižovať, a dovoliť, aby cirkev páchala rôzne zločiny v jeho mene. Námietka č. 3 mohla byť podaná celkom na úrovni, keby rozlišuje tieto dva pojmy. A tiež, má to síce niečo spoločné s vierou v Boha, ale určite nie s vierou v čokoľvek iné. Niektorí ľudia veria v lásku, v prírodu, v ľudí apod. - to je ich boh - a majú sa dobre. Kde je nejaký dôvod, prečo by som mala veriť práve v Boha? (Okrem toho, že sa potom budem smažiť v pekle:)). A vlastne - keď sa v knihe pojednáva (malo sa pojednávať) o viere v Boha, prečo nemala názov „Kauza viera v Boha"? Viera je predsa veľmi široký pojem. A viery v Boha sa asi najviac týkala posledná kapitola. Využila svoj potenciál, a čo-ako sa mi celá kniha príliš nepáčila, musím uznať, že táto časť bola písaná celkom na úrovni. Takých však mohlo byť viac, ale pán Strobel to pokazil - výberom ľudí na interview. Veď posúďte sami (v zátvorke je jeden z mnohých diskutabilných výrokov týchto pánov).
Mali sme tu: VERIACEHO filozofa („A celou cestou nachádzate stopy, ktoré napokon a s jasnou určitosťou a konečnou platnosťou vyústia u Ježiša a v slzách Boha Otca."); TEOLÓGA („Je totiž zároveň možné, že vývojom by sa znásilnenie mohlo chápať ako prospešné pre prežitie druhu; VERIACEHO biológa („Dnes si vyžaduje veľkú vieru byť čestným vedcom a zostať ateistom."); opäť VERIACEHO filozofa („Teda Boh je vyvýšený nad každý život a má právo ukončiť ho, ak si to želá."); ďalšieho TEOLÓGA („Jedine skúsenosť hlbokého uctievania Boha nám umožní pochopiť zmysel života."); zase VERIACEHO filozofa („Teória reinkarnácie tvrdí, že sa do života môžem vrátiť ako pes alebo žubrienka - no napokon prečo nie aj ako kocka ľadu?"); VERIACEHO historika („Súhlasím s tým, že bez Boha sme stratení."); a PASTORÁLNEHO TEOLÓGA („Kresťanstvo nie je pravdivé preto, že funguje, ale preto že pravdivé je.").
Ak ste si prečítali výroky týchto ľudí, mohli ste prísť na to, v akom duchu sa kniha niesla. Z ôsmich ľudí osem veriacich - to „trocha" vrhá tieň podozrenia na to, že Strobel sa možno ani nesnažil napísať objektívnu knihu. Ak sa tam aj párkrát vyskytol výrok nejakého ateistu, tak len na to, aby bol skritizovaný a vyvrátený, naopak, pasáže z Biblie a iných kníh, ktoré sa prihovárajú za kresťanstvo boli ospevované a vynášané do nebies.
„Opýtajme sa, čo môže byť tou najohavnejšou vecou, akú môže človek vo svojom živote spáchať? Väčšina ľudí, lebo o Bohu veľa nerozmýšľajú, povie, že je to trápenie zvierat, ničenie životného prostredia alebo ublíženie inému človeku. Bezpochyby sú to veľmi zlé veci. Ale úplne blednú vo svetle tej najhoršej veci, ktorú človek dokáže, a tou je urážať, zneucťovať a odmietať milovať osobu, ktorej sme dlžní absolútne všetko a tou je náš Stvoriteľ, sám Boh."
A tak táto kniha ani tak nebola kauzou, v ktorej sa normálne diskutuje o viere a neviere, ale skôr jednostranným pohľadom veriaceho na svet, doplnený množstvom dojímavých životných príbehov a urážok. Ideálne pre veriacich na posilnenie ich viery. A ateisti sa môžu len zasmiať, že to niekto zobral vážne.
