Samko. 3 roky. Prvé tri dni môjho spolužitia sním boli v pohode, no potom mi (ktovie prečo) začalo mierne liezť na nervy to, keď mi sedí na bruchu, pozerá sa mi do očí zo vzdialenosti troch centimetrov astále dookola opakuje moje meno. Mama ma síce „utešovala", že to je len prejav lásky, čím úplne zlikvidovala moju vieru, že mám na viac, ako trojročných chlapcov. Tiež ma vie dobre vytočiť, keď je taký protivný, že sa sním všetci hádajú, a on na zúfalú rečnícku otázku zo strany okolia „Prečo?!" odpovie (a teraz náhodou nenadávam): „Jebo som potivný!" Skrátka, na všetko má odpoveď.
Starká. A tu musím veľmi vážiť slová. Starká je totiž matka štyroch detí - mojej mamy, uja a dvoch tiet. A keďže mama vsebe nezaprela svoje bunky hrdosti na mňa, odporučila tento blog celej rodine aznámym. Takže teraz toto možno číta teta a zároveň mama vyššie spomínaného chlapca, ujo, mamine kolegyne akamaráti. Ďakujem, mami, za toľkú publicitu!
Takže, pochopte, že tu nemôžem vyjadriť všetky svoje myšlienky (demokracia jak šlak). No aj tak som sa stále nespamätala zo starkinho chýbajúcemu zmyslu pre humor, výhovoriek, prečo nemôžeme pozerať ten, či onen kvalitný film, ale namiesto neho budeme pozerať C.S.I - ako vlastne každý deň, alebo obviňovania všetkých naokolo, že sa im nepáči to, čo jej.
Mamina sestra. Pravdepodobne jej mama povie, aby tento článok nečítala, čím jej vlastne nepriamo prikáže, nech si to ihneď prečíta, inak... Trojročný Samo, ktorý si permanentne robí, čo chce (ako všetky deti v jeho veku) atrojmesačný Dano, ktorému je ešte všetko jedno (ako všetkým deťom v jeho veku) spôsobili, že prestala kritizovať skúsené mamičky (v pamäti celej rodiny sú výroky typu: „Keď ja budem mať deti, toto im určite nedovolím!") azačala kritizovať budúce potencionálne mamičky - mňa („Daj si trocha viac toho mäsa!" a moje chabé „Ale ja som už plná..." jednoducho nebrala do úvahy).
Do dvoch minút teda čakám telefonát typu: buď „akosisitomohladovoliť", alebo „mňasatovôbecnedotklo (aleajtaksomurazená)". Potom so mnou preruší všetky kontakty, spáli fotografie a zabudne moje meno. Zatiaľ čo ujo - jej manžel sa bude len ticho usmievať a tým úsmevom povie viac, ako malo byť povedané. Teta sa s ním rozvedie, deti sa rozdelia - každému jedno - a všetci budú do konca života poznačení. Keď si pomyslím, že toto všetko by som mohla spôsobiť týmto článkom... ale za tú haluz to stojí.
Dvakrát som navštívila isté nemenované malebné mesto, vktorom býva ďalšia súčasť mojej rodiny, skladajúca sa z uja, ktorý je zbláznený do svojho blogu aprosperujúcej firmy, tety - výbornej hostiteľky, ktorá však podľa jej vlastných slov ani cez prázdniny nič nestíha, 16-ročného bratranca, ktorého obľúbený deň vtýždni je piatok (inteligentní si domyslia). Či to som nemala povedať?:D asesternice, ktorá má 14 a má rada punk.
Ďalšia mamina sestra má dve dcéry - 10 a 8 rokov. Napriek ich mladému nevinnému veku poznajú toľko neslušných slov, že aj Rytmus by sa mohol niečomu priučiť. Ešteže po týždni nášho pobytu odišli na každoročný trojtýždenný pobyt dobližšie nešpecifikovanej ozdravovne, inak by ešte doteraz obdivovali moje vlasy (niežeby mi to zo začiatku nepadlo dobre, ale keď to hovoria už päťdesiaty krát...).
Takže moja dovolenka spočívala väčšinou len v pendlovaní medzi týmito členmi mojej rodiny a zároveň snaženiu vyhýbať sa im. Znie to dosť paradoxne a rovnako sa to aj skončilo - fiaskom a týmto článkom. A tak prvá veta mala vlastne vyzerať takto: Predvčerom som sa vrátila z „dovolenky". A ešte aspoň týždeň budem mať na ICQ status home, sweet home.
P.S.: Väčšinu spojok a predložiek v tomto článku mi nejakým zázrakom spojilo s nasledujúcim slovom. Pardon, ak sa mi to nepodarilo všetko opraviť. Verím, že to neskazilo akýkoľvek dojem z čítania.
