Dnes som bola u doktorky. Po hodine čakania medzi neposlušnými krpatými deckami, ktoré nevedia ani poriadne chodiť a už otravujú (Jéj, teta, čo je to?!) som bola spokojná aj s antibiotikami a išla home. V novom zimnom kabáte, ktorý som si kúpila včera vo Viedni konečne vyzerám ako človek. Aspoň som v to dúfala, keď oproti mne išli traja sympatickí chalani..:) Odhodlávala som sa vykúzliť ten najčarovnejší úsmev, aký mi moje unavené choré telo a rozbúrené hormóny dovoľovali. Nič tým nepokazím.
A vtom jeden z nich povedal „Caw, Simona." Viem, viem, takto to neznie nejako úžasne, ale mne to zdvihlo náladu asi o 500%. Po mojom chabom zaskočenom pozdrave „Caw", som sa samozrejme otáčala. Aj oni sa otáčali. Druhý sa usmial a tretí zakýval. Ja som sa tiež usmievala a kývala a.. rozmýšľala, kto to bol. Ako užitočný sa mohol ukázať aj pokec, ale to by sa muselo stať niečo veľmi výnimočné, tak ma to ZASE podnietilo rozmýšľať, načo ten pokec vôbec je.
Takže vyzerá to tak, že podstatu som nevystihla, ale je mi to úplne jedno. Chcem len pozdraviť tých troch chalanov, ktorý ma dnes zdravili na Fku v Topoľčanoch a poďakovať im za zlepšenie nálady, ktoré trvá doteraz. A ak by ste toto náhodou čítali, ozvite sa na ICQ.
