Zmeny budú asi len v tom, že nebudeme musieť vstávať o 7,00. Vlastne, ak by som hovorila o sebe, použijem skôr termín „trištvrte na osem". Veľkú prestávku vymeníme za budíček a obed v školskej jedálni za neskoré raňajky. Zaspávanie na laviciach za spánok pri počítači alebo telke a učenie, ktoré nejako podozrivo absentovalo takmer celý deviaty ročník za chodenie von s kamarátmi alebo už tradične za klasickú prázdninovú nudu. Čo však tomu predchádzalo? Prečo som mohla začiatkom mája spokojne privítať letné prázdniny? Skúsme sa vrátiť pár mesiacov dozadu a možno to zistíme.
SEPTEMBER - Skupinka hrozivo vyzerajúcich ľudí váhavo kráča ku škole. Nie, nie sú to učitelia, ale my. Deviataci. Ešte sme sa nestihli spamätať z prázdninových zážitkov a už sme opäť na tom obávanom mieste (škola), s tými obávanými tvormi (učitelia). Pamätám sa, ako nás nahnali do tried, triedna povedala zopár milých slov na úvod (vlastne to bol pätnásťminútový monológ; ešteže sme mali karty...) a potom nás vyhnali von na „oficiálne otvorenie nového školského roku". Takmer hneď (pravdupovediac, až po trištvrte hodine „bohatého kultúrneho programu" a klasického príhovoru našej pani riaditeľky, ktorá ako zvyčajne stála dva metre od aj tak vypnutého mikrofónu) nám oznámili, že máme odísť. A tak sme odišli. Pokojne, nič netušiac o ďalšom priebehu školského roku.
OKTÓBER - Pomaly sa začíname udomácňovať, prebúdzať z prázdninového delíria a zisťovať, že všetky tie tváre naokolo poznáme už osem rokov. Stále sa usmievame ako sfetovaní a akosi nám nejde do hláv, čo po nás tí učitelia chcú. Koncom mesiaca to však niekomu zapne a ostatným spolužiakom to študentským slangom vylíči: Že vraj sa máme učiť. Je však už neskoro, lebo všetky vstupné testy a písomky sú za nami a z nich schytané najhoršie možné známky (keďže sme TPMND, rozumej trojky).
NOVEMBER - Sme zabývaní a zmierení s krutou pravdou, že v tej „opovrhnutiahodnej výchovno-vzdelávacej inštitúcii" musíme zostať ešte osem mesiacov. Psychicky sa pripravujeme na Vianoce. Učitelia učia. Neviem však koho.
DECEMBER - Neučíme sa, lebo je pred Mikulášom. Neučíme sa, lebo je Mikuláš. Neučíme sa, lebo je po Mikulášovi. Neučíme sa, lebo pred Vianocami. Sú Vianoce.
JANUÁR - Neučíme sa, lebo je po Vianociach. Rýchlo nás to však prejde, pretože s hrôzou zistíme, že o mesiac píšeme MONITOR (či čo to bolo). Učitelia sú vo svojej koži, keď vidia, že koncom januára hlceme každé ich slovo a zadávajú čoraz ťažšie úlohy. Väčšina žiakov maká ako svine a učitelia sú stále viac a viac šťastnejší. Sadisti.
FEBRUÁR - MONITOR. Niektorí hovoria, že im je to jedno, iní vrieskajú na všetkých, aby ich opäť vyskúšali, lebo nič nevedia. Nájdu sa však i takí, ktorí prídu do školy, niekto im povie, že dnes je MONITOR, a oni sa spýtajú: A to čo tam ako bude? Jednoducho, jeden extrém strieda druhý. Ešteže máme takú rozmanitú paletu žiakov. V skratke opíšem priebeh MONITORu. Rozdelili nás do štyroch tried (na spolužiaka zabudli, musel písať sám v školskej knižnici), dali nám na dozor dve učiteľky - jednu z našej školy, druhú z istej SŠ pochybnej povesti. Zjavne známe (celý čas iba šu-šu-šu, mu-šu-šu, chi-chi-chi, cha-cha-cha a vôbec sa nesnažili zabrániť nám v opisovaní). Mala som smolu (alebo on šťastie), že priamo za mnou sedel najblbší žiak na škole, no zároveň aj strašný haluzák a šoumen, a tak, ani neviem ako, sa môj MONITOR takmer ocitol v jeho rukách. Náš „dozor" hádzal úsmevčeky na všetky strany a milý Adrián (vyššie spomínaný sympatický mladík) dosiahol 80 a 85%.
MAREC - Oslava narodenín nedopadla práve podľa mojich predstáv, no MONITOR celkom áno. Po 90% z obidvoch predmetov. Ešte však nie je všetko v suchu. Čakajú nás prijímačky na strednú školu. Väčšina z nás už zavesila školu na klinec, no učitelia sa opäť pokúšajú o nemožné. Tentoraz sme na nich lepšie pripravení a všetky pokusy o učenie pomaly, ale isto odvraciame.
APRÍL - U niektorých vytrvalých indivíduí badať ešte o vysvetľovanie učiva, no aj tá sa postupne mení na nesúvislé mrmlanie.
MÁJ - Prijímačky. Som prijatá bez nich (huráá!!) a na chodbách čoraz zriedkavejšie vidieť žiakov z ostatných deviniek. Napokon však všetko dopadlo tak, ako má. Teda, takmer všetko. Moja „kvázi" kamarátka chodila od začiatku školského roka na tri doučovania zo slovenčiny a tri z matematiky plus víkendy a myslíte, že ju vzali na gympel? Kdeže!! Je asi osemnásta pod čiarou a ide si oči vyplakať. Koncom mesiaca ideme na štvordňový výlet. Učiteľky zo susedných škôl neveria našim, že sa odvážili ísť s deviatakmi na výlet. Zopár nešťastných úrazov, rozbitých dverí a pohárov, zlomených metiel, alkoholu všetkého druhu a cigariet rôznych značiek ukončujú posledný celotriedny výlet na ZŠ.
JÚN - Začiatkom mesiaca sme absolvovali „oficiálnu rozlúčku žiakov deviateho ročníka so ZŠ, spojenú s prehliadkou spoločenských tancov". Možno to poznáte pod názvom Venček. Táto slávnosť sa niesla v podobnom duch ako výlet (rozumej plno alkoholu). Zvyšné dva týždne sme prežili na každodenných turnajom v „sedme".
Pomaly je tu koniec. Koniec všetkého možného. Kartových turnajov, školského roka, pôsobenia deviatakov na ZŠ, piatkových filozofických debát o všeličom. Škoda, že všetko dobré musí raz skončiť. Len chuť učiteľov učiť je nekonečná. Týmto chcem pozdraviť našu fyzikárku, s ktoru sme ešte 13. júna písali labák a len náhodou sme sa vyhli písomke. Niektorých ľudí skrátka nepreučíte, aj keď sa všemožne snažíte. Život ale musí ísť ďalej, a tak sme radšej zabudli na fyzikárku a sme plní očakávania, či SŠ nahradí náš skvelý kolektív zo ZŠ a deväťročnú súdržnú odpoveď „nie" na otázku zo strany učiteľa, či bola úloha.
