U nás sa nachádza knižnica, ktorá inklinuje skôr k druhému typu. Trojposchodová budova, z diaľky pripomínajúca väčšiu bytovku, má na prednej strane (to je tá, kde je aj nízka drevená ohrádka, pravdepodobne slúžiaca na zabraňovanie vstupu nepovolaným osobám a nebezpečne sa nakláňajúca na všetky strany aj pri najnepatrnejšom dotyku) namaľovanú planétu s prstencom okolo seba. Neviem však prečo. Možno to má symbolizovať to, že knihy, ktoré si chcem aktuálne prečítať, môžem nájsť skôr na Saturne, ako tu.
O tom som sa presvedčila i dnes. S úsmevom na tvári som vkročila do tejto veľaváženej administratívnej budovy. S úsmevom som aj vystúpila na prvé poschodie - oddelenie beletrie. S úsmevom som vytiahla z vrecka papierik s názvami kníh, ktoré si chcem v dohľadnej dobe prečítať. (Kompletný zoznam obsahuje 23 položiek a na požiadanie ho poskytnem k nahliadnutiu). S úsmevom som sa „vnorila" do labyrintu spráchnivených políc a snažila som sa ich nedotknúť, aby som nezostala pochovaná pod troskami. S úsmevom som začala hľadať meno Roald Dahl a ignorovala som mená ako Jane Austenová či Danielle Steelová, vyskakujúce na mňa z každej druhej police. A potom... v druhom rade vľavo, na poslednej polici celkom naspodku v strede (skoro som si musela ľahnúť, aby som prečítala tie názvy kníh) som ho našla. Roald Dahl! Je tam! Táto knižnica nakoniec nie ja taká zlá, pomyslela som si.
S úsmevom som opäť nakukla do zoznamu a zbadala - Anthony Burgess. B... Barry... Bejvlová... Brin... Clansy... Čo??? Kde je Burgess? Dobrý pocit z toho, že knižnica nie je taká zbytočná sa vytratil. Ale čo, nevadí, zoženiem si e-book. Hľadám ďalej, ale už sa neusmievam. Mario Puzo. Je tu, pod písmenom P, v poslednom rade vľavo, v poslednej polici napravo. Jedna kniha. Jediná kniha od Puza! Na tvári zarmútený výraz - skúsim Darwina. No po piatich minútach hľadania ani chýru, ani slychu. Naberiem odvahu, vykúzlim očarujúci úsmev a podídem ku knihovníčke: „Dobrý deň, máte tu prosím Pôvod druhov od Darwina?" Jej pôvodný výraz „akosisidovolilamavyrušovať" sa razom zmenil na grimasu „pozriemdopočítača." To však bolo klamné, lebo nepozrela do počítača, ale priamo mi povedala: „Ale samozrejme, takú knihu tu určite máme. Skús dole."
A ja som skúsila. Zišla som na prvé poschodie - do „odborky", a chvíľu sa prehrabávam v knihách. Nič. Žiaden Darwin, žiaden Pôvod druhov. Poslednou pomocou bola ďalšia knihovníčka. „Och, nie," odvetí s úsmevom na otázku, či majú Pôvod druhov, „ten sme už dávno vyradili." Pozerám na ňu, či sa náhodou nezbláznila, veď tú knihu predsa MUSIA mať! Ona pozerá na mňa, (na tvári stále úškrn, akoby sa jej práve splnil najväčší sen) či som sa JA náhodou nezbláznila, či sa nevyjadrila dosť jasne a načo ešte čakám. Napokon pokrútim hlavou, pozdravím pomedzi zuby a vybehnem z knižnice. Rozrušená a nahnevaná. No pani knihovníčka ostala určite pokojná. Veď ona je zvyknutá na to, že deň čo deň hovorí s tým istým umelým úsmevom: Túto knihu nemáme, ani nebudeme; ľutujem, kniha je vyradená; bohužiaľ, momentálne je požičaná; teraz ju nemáme, ale chceme ju kúpiť... No, chcieť je pekná vlastnosť, veď aj ja som si dnes CHCELA požičať knihy. Ale nevyšlo to. A tak, kým knižnica nemá knihy, budem odkázaná na e-booky. A ostáva mi len dúfať, že očná MÁ všetky prístroje, potrebné na vyšetrenie zraku.
