Cez jesenné prázdniny som absolvovala majstrovstvá Českej republiky v Hluku, v bridgei. Bridge je logická kartová hra, ktorej pravidlá sú síce jednoduché, naučiť sa ju obstojne hrať však už také ľahké nie je. No keď ju hrávate štyri dni v kuse, začne vás to baviť. A o to je horšie, keď sa zrazu, po tých štyroch dňoch nájdete doma, v prázdnej izbe, kde ticho až tak bije do uší a nemáte sa s kým ani porozprávať, lebo všetci sú momentálne preč. A tak idete spať a hlavou sa vám preháňa jediná veta: „Ja chcem byť ešte v Čechách!"
Myslím, že takéto stavy sa nazývajú absťák. Prekonať ho je dosť náročné, či už sa jedná o alkohol, drogy, cigarety, alebo obyčajné chodenie von s priateľmi či internet. Vždy má ale tú istú podstatu - ste na niečo zvyknutý a zrazu, keď to už nemôžete ďalej dostávať, vám nezostane nič, len pocit, že ste práve prišli o najlepšie dni roka. K tomuto prirovnaniu nestačí chuť napr. hrať bridge, ide aj o tých ľudí, ktorých baví to, čo vás, ktorí majú podobné názory ako vy, s ktorými sa zabavíte tak, ako s nikým iným. O to viac si to užívate, keď viete, že ich stretnete zase až o asi pol roka, aj to nie všetkých.
Kamarátka, ktorá tam bola so mnou si veru aj poplakala a vzápätí dostala ľahšiu depku. Ostatné baby sa tvária dosť nedotklivo, ale aj im to určite chýba. a ja sa snažím odľahčiť môj stav aspoň takto. Ale aj keď skúsenosti a zážitky z uplynulých štyroch dní nie s také bombastické, ako by niekto očakával, nevymenila by som ich za suché vysedávanie doma a pokojne by som si ich aspoň pätnásťkrát zopakovala.
