Populácia vo vyspelých krajinách klesá. Pripravujú sa nové dôchodkové reformy, predpovedajú katastrofické scenáre zloženia spoločnosti v blízkej budúcnosti, kde aktívne pracujúci budú menšinou, od ktorej bude závisieť zvyšok krajiny. Naše národy pomaly vymierajú. O chvíľu tu nebude nikto, kto by po nás prebral žezlo. Na vine sú informácie, vzdelávanie a životná úroveň. V dnešnom zložitom svete chceme byť pripravení a dieťa priviesť na svet vo chvíli, keď bude zabezpečené, že nikto alebo nič neohrozí jeho zdravie a rast. Chceme, aby aj ono už od začiatku malo plnohodnotný život a šancu presadiť sa. Preto s rodičovstvom čakáme, zhŕňame a šetríme a svoje potomstvo obmedzíme na maximálne jeden alebo dva kusy.
Je nás veľa alebo nás je málo?
Na druhej strane sveta majú opačný problém. Bojujú s hladom, chudobou a chorobami. V rozvojových krajinách zomrie každú sekundu jedno dieťa od hladu, zatiaľ čo my pálime obilie. Naša modrá planéta je úplne vyťažená, mnohé krajiny sú preľudnené. Dezinformovanosť a nízka úroveň vzdelania spôsobuje, že sa denne rodia deti, o ktoré sa rodičia ani štát nevedia postarať. Keď k tomu prirátam nejakú prírodnú katastrofu, takýchto detí bez rodičov pribudne ešte viac. Vyzerá to ako jeden veľký začarovaný kruh. Ak je toto dieťa jedným z tých šťastných, ktoré si niekto adoptuje, má šancu zmeniť svoj osud. Ak nie, pomaly kráča v tomto kruhu. Namiesto školského vyučovania pracuje na poli alebo vo fabrike, aby mladší súrodenci mali čo jesť a potom v dospelosti pokračuje v plodení detí osudom podobných sebe. Šanca na prežitie je tu porovnateľne nižšia ako vo vyspelých krajinách. Viac sa narodí, ale viac ich zomrie. Jednoduchá matematika.
Tu by mali zaznieť otázky: Čo zabije viac detí: plánované rodičovstvo alebo chudoba? Malo by byť nenarodenia dieťaťa považované za jeho zabitie?
Rozhodnutie priviesť na svet dieťa nie je jednoduché. Pri každom narodení na niekoho číha ťažba zodpovednosti a strachu. Obavy z toho, či zabezpečíme, ochránime, vychováme. Neexistuje žiadna vhodná doba, do ktorej priviesť dieťa.
Každý z nás si to snaží zrátať. Predpovedať. Rozhodnúť sa, čo si v budúcnosti budeme môcť dovoliť. Sami pre seba a aj pre naše deti. Naše základné hodnoty, ako je zdravie a vzdelanie sú podmienené peniazmi. Vzdelanie, ktoré je zárukou úspešného vývoja spoločnosti, je už dnes dostupné iba bohatým. Deti z chudobnejšieho prostredia sa len horko-ťažko presadia v športe či umení, hoci by aj mali obrovský talent. Nedostatok zelene a aktivít nepodmienených ziskom z nich robia ryby plávajúce voľným časom čakajúce na háčik. Tlak spoločnosti na deti, vplyv televízie a iných médií z nich robia monštrá schopné hocikedy vás bezdôvodne zabiť alebo okradnúť. A tak sa aj my topíme v začarovanom kruhu zabezpečovania a starania sa. Zložitá doba tvorí zložité deti, s ktorých vyrastajú zložití ľudia. Neexistuje žiadna správna metóda výchovy alebo prístupu.
Jedno je ale isté. Bez našej lásky a porozumenia sa žiadne z detí nezaobíde, hoci by sme mu aj dali všetko na svete. A lásku dcéry či syna nám nikto iný nevynahradí. V starobe už nebudeme sami. Vieme, že náš život aj po našej smrti pokračuje ďalej v podobe našich detí, vnúčat a pravnúčat. Vieme, že to, o čo sme sa celý život snažili, môžeme odovzdať ďalej.
Nie je žiadne správne či nesprávne rozhodnutie. Nie sú žiadne záruky alebo istoty.
AKO SA TEDA ROZHODNETE?
