Keď si predstavím, kde som bola pred rokom a pol.. Aká som bola troska. Zničená prázdna schránka. Žena, ktorá bola zmierená s tým, že jej život už navždy bude len o strachu, o nemyslení, o strate. Že ona už ani neexistuje, je stratená, zmizla. A už nikdy nebude. Dni boli len o prežití, povinnostiach. Tá žena mi je teraz taká vzdialená, ale nezabúdam na ňu. Síce ju už nevidím ako základ svojho bytia, ale už len ako silnú pripomienku toho, čo sa s človekom môže stať, keď sa stratí.
Každá žena má v sebe niekoľko postáv. Je dcérou, sestrou, kamarátkou, manželkou, matkou, zamestnankyňou a pod. Ja som zlyhala asi v každej úrovni. Zachránilo ma len to, že som mamou. A aj to, že som zažila stratu dieťaťa a vedela som, že už tú bolesť nikdy nechcem zažiť. A hlavne som nechcela, aby to zase prežíval môj prvorodený syn. Nie je väčšej sily ako tej, čo vzplanie v matke, keď má ochrániť svoje dieťa. A na to títo chlapi zabúdajú... Sú si príliš istý svojou prevahou. Veria, že už majú ženu v hrsti. Opojený vlastnou silou podcenia materinskú lásku..
Vidím sa ako sedím na gauči. A začínam cítiť. Po rokoch stagnácie, odovzdanosti sa osudu. Doslova vnímam ten oheň, ktorý vo mne zbĺkol. Ale aj strach. On ma urážal, vyhrážal sa a ja som sa tvárila, že ho počúvam, a pritom ja som bola už o pár krokov ďalej. Boli to malé krôčiky. Vedela som, že som sa rozhodla, len som netušila čo bude ďalej. Videla som len môjho malého syna a moje tehotenské brucho. V tej chvíli som vedela, že sa musí niečo zmeniť, že takto to ďalej nezvládnem, že ak ostanem, tak zomriem. Možno len v prenesenom zmysle slova a možno aj doslova. Nebála som sa o seba. Nemohla som však dopustiť, žeby môj syn vyrastal s ním. A hlavne som sa bála pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby som prišla o to maličké vo mne. Nezvládla by som to. Toto by som už nedala.
V každej príručke pre týrané ženy, tak ako aj na webových stránkach, ktoré úprimne, Vám veľmi nepomôžu, sa dozviete, že najdôležitejšie je rozhodnutie. U mňa to však nebolo vedomé rozhodnutie po nejakej analýze. U mňa to bol inštinkt, pud sebazáchovy. On odišiel a ja som zrazu vedela, že neviem.. Že netuším, čo mám urobiť. Ale vždy, keď som zavrela oči, videla som tie veľké vydesené oči môjho vtedy štvorročného synčeka. Musela som konať. Hnala ma láska. Silnejšia ako čokoľvek iné. Zavolala som na linku pre týrané ženy. Musím sa pousmiať. Neviem, či som mala šťastie na niekoho kto sa len zaúčal, alebo tak fungujú všetky tieto pomocníčky. Rýchlo som pochopila, že tam žiadne odpovede nedostanem. A v tom mi zavolala moja mama. Už pár krát v mojom živote zavolala vždy vo chvíli, keď som ju najviac potrebovala. Tvrdila, že cítila, že musí. A v tom mojom rozpoložení, som jej všetko povedala. Prvý krát za sedem rokov manželstva. Lebo som vedela, že som sa rozhodla a cesta späť už nie je.
Nechcem niečo tvrdiť za všetky ženy, ktoré prežili to čo ja, ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sme/sú celé roky ticho? Prečo nás vidíte ako vysmiate matky, manželky? Ako dokonale šťastné bytosti? Keď sa to prevalilo a okolie sa pomaly dozvedalo o tom, ako som naozaj žila, všetci boli šokovaní. „Veď ty si sa stále usmievala, vyzerali ste tak šťastne.“ Áno. Vyzerali sme. Prvé, čo Vás Váš milovaný manžel naučí je, že to, čo sa deje za dverami Vášho bytu, musí ostať medzi Vami, lebo Vy ste rodina a nikoho do toho nič nie je. A týka sa to maličkostí ako aj dôležitých vecí. On vždy vie na čom jeho žene záleží a práve to používa ako svoju zbraň. Vie trestať rafinovane. Najväčšiu zbraň však získa, keď na svet privediete vytúžené dieťa. Využije alebo skôr zneužije materinskú lásku. Áno, práve tú, ktorá ma neskôr zachránila..
Skúste si predstaviť, že ste práve porodili to dokonalé bábätko, ktoré v skutočnosti stále len plače. Koliky, nespavosť, únava.. Večer prichádza konečne manžel. Možno by ste sa mohli aspoň osprchovať. Lenže on si všimne, že nie je umytý jeden hrnček v umývadle, alebo utretý riad, hocičo a príjemný večer sa zmení na peklo, kedy sa cítite nie len ako neschopná matka ale aj manželka a gazdiná. Nedokážete sa brániť, pretože jeho útok je cielený presne a vy ste taká unavená, že neviete normálne uvažovať. A tak po pár takýchto náročných ukončeniach náročných dní, sa naučíte mať všetko dokonalé, len aby ste zažili ten pocit, že Váš manžel príde, usmeje sa na Vás a láskavo Vám dovolí ísť na pár minút do kúpeľne. Samej... Ani si neuvedomíte akú privysokú cenu za to všetko platíte. Chcete a musíte byť dokonalou matkou, manželkou, gazdinou a neskôr aj zarábajúcou ženou. Viete aké je náročné byť dokonalou? Možno niekde vnútri cítite, že niečo nie je v poriadku. Ale vidíte otca svojho dieťaťa ako drží Váš poklad na rukách a vyzerajú tak šťastne. Ako by ste ich mohli rozdeliť? Ako by ste mohli od svojho manžela odísť? Čo by ste robili, kam by ste šli, ako by ste sa uživili, keďže ste na svoje meno vzali niekoľko pôžičiek, o ktoré Vás Váš manžel požiadal a nie nebral ako odpoveď... Možno Vám sem tam napadne, niekomu o tom povedať. Lenže Váš manžel sa postaral aj o to, že by ste kontakty s Vašou rodinou, kamarátmi čo najviac zúžili. Veď ak máte čas sa s niekým rozprávať, tak máte čas napríklad aj na pečenie koláča alebo vypratania pivnice... A ja som si aj veľmi dobre uvedomovala, že ak to niekomu poviem, tak nebude cesta späť. Budem si musieť vybrať. Ilúziu šťastnej rodiny alebo boj. A na ten som nemala vtedy silu.
A jedného rána stojíte pred zrkadlom a z toho čo vidíte Vás napne. Vyvraciate tú žlč a pocit zlyhania. Pozriete ešte raz do zrkadla a vidíte modriny, ktoré už žltnú. Ten znak toho, že nech robíte čo môžete aj tak nie ste dokonalou. Alebo v podstate takou akou Vás Váš manžel chce mať. Vždy nájde chybu a keď chcete vzdorovať, tak Vám silou ukáže, že ste nič. Veľké nič, ktoré musí byť potrestané. Potlačíte seba, svoje pocity, nasadíte masku dokonalej ženy. Na svet sa usmievate. Len aby si nevšimol Vaše zlyhanie.. A už sa strácate. Každý ďalší úder, každú hrubú a nechutnú urážku cítite menej a menej. Nakoniec necítite nič. Časom si už dokonca začínate myslieť, že to tak má byť. Že si to zaslúžite. Že ste hrozná manželka. Že s Vami niečo nie je v poriadku.
Človek, ktorý to nezažil, nepochopí. Ako sa zo sebavedomej, šťastnej ženy stane troska. Trvá to roky. Po kúskoch z Vás ubúda a ani neviete ako a už nie ste. Je len on, Váš manžel. Stred Vášho vesmíru. Bez neho sa nemôžete rozhodovať a časom už ani neviete. Veď on Vám chce len dobre. Ten môj sa nikdy neospravedlnil, nechodil na druhý deň s kyticou kvetou, ani za to som mu nestála. On prišiel s prednáškou o tom, že ho mrzí, že mi musí ubližovať, ale ja jednoducho musím pochopiť, že sa musím zmeniť. Ako inak mi má ukázať, že niečo robím zle. Ak chceme byť šťastní, musím sa ja uvedomiť. Prvé roky som si myslela svoje, časom som už nemyslela a nakoniec som jeho slová prijala ako pravdu.
Skončila materská. Predčasne, keďže bolo potrebné zarábať. Účty sa kopili, splátky sme nestíhali splácať, peniaze záhadne mizli. Raz som sa spýtala. Viac krát som to už neurobila.. Naivne som si myslela, že mi bude lepšie. Budem medzi ľuďmi. A vtedy nastúpila žiarlivosť. Kolegovia sa smiali, že podávam hlásenia: po príchode do práce, cestou na obed, po príchode z obeda, pred odchodom domov a medzitým niekoľko desiatok správ. Všetci sme boli z toho otrávení, hlavne, keď bolo potrebné sa naplno sústrediť na prácu. Moja práca ma bavila, bola som dôležitou súčasťou tímu, cenili si ma vysoko a mala som aj dobrý plat. Aj keď podľa môjho manžela to bolo stále málo. Ale tam som bola sebavedomá, veselá, v práci som žila. A toto ho asi najviac hnevalo. Preto pritvrdil. Ponižoval ma tak ako sa žena len ponížiť dá. V tých okamihoch som sa snažila nemyslieť, vypnúť, necítiť. A rýchlo zabudnúť. Nakoniec docielil, že ma aj vyhodili. Veď ktorého šéfa by bavili správy od manžela zamestnankyne o tom, že či s ňou spáva alebo je gay... A zase som bola len jeho...
Keď som otehotnela, myslela som, že sa to zmení. Nezmenilo. Ani vtedy, keď sme sa dozvedeli, že naše dieťa sa možno narodí, no nebude žiť. Toto obdobie si pamätám matne. Manžel pracoval v zahraničí, takže som mala svoju slobodu aspoň na pár dní. A tieto dni si pamätám. Jeho len v zábleskoch. Dieťa sa narodilo mŕtve. Pochovali sme ho. A život pokračoval ďalej. Skrývanie modrín, predstieranie šťastia a prázdnota.
A možno by sme spolu ešte žili, keby on neurobil chybu. Keby neohrozil moje deti. Celé roky sa pred našim synom ovládal. Ani raz nebol svedkom niečoho zlého. O to som sa postarala. Myslel si, že žije v šťastnej rodine. Ale keďže sa manžel čoraz radšej vrhal na alkohol, prestal sa ovládať. Začal nášho syna učiť, že jeho mama je len hysterická sliepka, pi*a.. Neváhal ma pred ním udrieť. Moje dieťa bolo zmätené, bálo sa, po nociach plakávalo. Okrem toho som sa bála aj o to ešte nenarodené dieťa. Bola otázka času, kedy si manžel uvedomí, kde ma to zabolí najviac. A v ten deň, keď som sa rozhodla, si to uvedomil. Jeho vyhrážky už neboli len voči mne ale aj voči tomu malému. Musela som začať bojovať. A bol to ťažký boj. A v podstate ešte neskončil.
