Predstavte si nasledujúcu situáciu:
Chcem uvariť žabu. Dám na sporák hrniec s vodou a počkám až začne vrieť. Vezmem metajúcu sa žabu a snažím sa ju tam čľupnúť. Chuderka však cíti nebezpečenstvo (horúcu vodu), vyšmykne sa mi a je voľná.
Tak to urobím ináč.
Dám na sporák hrniec s vodou, vložím doň žabu a zapnem platňu. Moja žabinka sa možno aj trocha bojí, ale však pohoda, veď je vo fajn vodičke. Platňa, hrniec a voda sa pomaly ohrieva. Žabka si pláva, veď nie je horúca, tak čo. Voda sa ohrieva ešte viac, žabka už rozdiel ani veľmi nevníma, veď je to znesiteľné, aj celkom príjemné na kĺby takéto teplo, hovorí si (rozumej presviedča samú seba). Voda začne bublať a pohadzuje si bezmocné žabkino telo bez života.
Aké z toho vyplýva ponaučenie?
Nikdy neprijmite dobrovoľne jed na krysy len preto, že vám ho servírujú po malých dávkach na pečenej kačke s brusnicovým kompótom.
Nikdy neakceptujte klamstvo len preto, že dve predošlé vety sa zdali byť pravdivé.
Nikomu nedovoľte posúvať hranice vašej tolerancie, ľudskosti, zdravého rozumu a osobnej slobody len preto že tvrdí, že takto to prikazuje boh a kto neuverí, musí byť potrestaný. Bremeno dokazovania je na tom, kto príde s nejakým tvrdením. A vy máte právo sa pýtať a aj sa pýtajte. Veľa. A on nemá právo vám povedať, že ak pochybujete, vo vašom srdci je choroba alebo ešte nie ste na daný „boží zázrak“ zrelý. To je nezmyselný argument „ad hominem“, keď miesto dokazovania alebo vyvracania istého tvrdenia sa útočí na osobu oponenta. Aj blázon môže povedať pravdu a vedec sa môže mýliť.
Prajem krásny deň J
P.S.1: Nedošlo k zraneniu žiadnej žaby. Takýto pokus som nerobila, len som si to vymyslela. Príbeh je iba ilustračný a nemusí byť vedecky pravdivý, to ale prosím neoverujte! Chudák žabky, aj ony cítia bolesť!
P.S.2: Viem že žaby si nič nehovoria ani sa nepresviedčajú, ale konajú inštinktívne ako iné živočíchy. (to len pre istotu, aby bolo jasné iniciatívnym komentátorom)
