Svojho princa som síce nenašla na bielom koni, ale na vysokej škole. Spoločne sme z troch zázračných orieškov vyberali skriptá a poznámky. Náš rozprávkový bál sa odohrával v kope prednášok, testov a skúšok. Všetko sme dotiahli do šťastného konca v podobe titulov. Svadba ešte nebola, takže rozprávke nie je ešte ani zďaleka koniec... :-)
Niekedy mám pocit, že sa ocitám stále v inej rozprávke. Raz si pripadám ako škaredé káčatko, inokedy ako lesná víla, potom hryziem do jablka ako Snehulienka, v kuchyni si pripomínam Hrnček var a moji traja bratia sú ako Dlhý, Široký a Bystrozraký. Hotová rozprávková kniha!
Občas sa z rozprávky stáva komédia, inokedy poriadna dráma. Niekedy úplná katastrofa! Každý deň zažívam milión najrôznejších situácií a až sa sama čudujem, koľko hlavných postáv a v koľkých inscenáciách dokážem zahrať. A hoci už dávno nie som malá, asi mám najradšej práve rozprávky. Veď pestré farby, hovoriace stromy, lietajúci ľudia a happyendy sú skvelým odpútaním sa od každodenných problémov a povinností. Realita však nepustí a nebojte sa, rýchlo sa vraciam naspäť na zem, keď zistím, že mi pri vete Oslík, otras sa nepribudne ani cent. Hm, čo už. Aj v rozprávke je predsa určitá dávka napätia...
Ale otočme stranu a vráťme sa k princovi.
Vždy, keď prídem na návštevu k môjmu drahému, obujem si papuče. Sú to jeho „pamätné“ papučky, ktoré nosil ešte v časoch, keď mal asi sedem rokov. (Až pri písaní týchto riadkov som si uvedomila, že sú ešte v pozoruhodne dobrom stave vzhľadom na to, aké sú staré.) Hneď po príchode sa na mňa usmievajú zo svojho miesta v botníku. Okrem mňa ich nikto iný nenosí, veď môj chlap už dávno nemá veľkosť desaťročného chodidla. Sú to iba papuče. Obyčajná domáca obuv. Čo je však na nich také rozprávkové? Aj vďaka nim som sa uistila, že som pre môjho princa tá pravá. Tieto črievičky mi totiž sadli ako uliate...
