Odmalička vyrastala s nejakým zvieratkom. Nie, nemám na mysli opicu. Celé jej detstvo je späté s andulkami, začiatok manželstva spestril kanárik a postupne s príchodom detí pribúdali doma aj „hávede“, ktoré decká zvláčali domov. Tak sa začala písať éra škrečkov a morčiat, obohatená návštevou dážďoviek a slimákov a ukončená štekaním psa. Ukončená? Ale kdeže!
Všetky zvieratá, ktoré sa stretli s mamou, majú jedno spoločné: pocítili čaro materinskej lásky. Áno, taká je a vždy bola moja mama. Milujúca, pomáhajúca a vždy brániaca slabších. Opatrovala nielen svoje deti, ale aj zverstvo okolo. Takmer každé ráno sa k nej po ceste domov z obchodu prikmotril nejaký zatúlaný chlpáč, akoby vedel, že u nej nájde pomoc. A ona akoby vedela, že to ten nemý tvor vie. Náš pes si časom zvykol na časté návštevy iných psov a mačiek, ktoré mama - záchrankyňa našla na ulici. S kľudom Angličana sa z neho chtiac-nechtiac stal flegmatik, ktorý nad štvornohými (ak počítam aj lastovičku, ktorá vypadla z hniezda a našla nový príbytok u nás doma, tak aj dvojnohými) cudzincami v jeho teritóriu už iba mávol tou svojou psou labkou. Hostia mu zožrali granule v miske, uvelebili sa mu v pelechu a pobrali hračky a on? Neriešil. Občas síce zaznelo žiarlivé „hav“, ale obyčajne nás milo prekvapil svojou psou toleranciou. Bol zlatý. A nielen preto, že hovorím o zlatom retrieverovi. Koniec-koncov, tieto návštevy neboli dlhodobé a zvieratá sa vrátili majiteľom, prípadne im mama našla nových.
Doma sme už mali toľko psov, až je nemožné povedať, že život nie je PEStrý. Mama má proste v sebe asi nejaký zvierací magnet. A zvieratá ho stopercentne cítia. Budem ju musieť poriadne držať, keď najbližšie pôjdeme okolo slonov v ZOO. :-)
