Ráno sme odchádzali o pol siedmej a posádku autobusu tvorila dvojica vodičov – starý pán a mladý chlapec, výborne sa dopĺňali. Po ceste nám podávali veľmi zaujímavé informácie o Austrálii, o okolitej krajine, o ľuďoch a zvykoch, o zvieratách a rastlinách, o všetkom, čo k dobrému výletu patrí. Nechýbalo občerstvenie, prirodzený neustály úsmev, ochota a zdvorilosť k turistom až do samého záveru. Sprievodcovia našich zájazdov by sa sem mali chodiť učiť.
Z Alice Springs sme sa vydali južným smerom po Stuart Highway. Cestu tvorí nie veľmi široká asfaltka s dobrým povrchom a jej výhodou je to, že nemá žiadne stúpania a klesania, ani žiadne zákruty. Okrem toho, bol vrchol zimnej sezóny a premávku na ceste tvorilo iba niekoľko áut a zájazdových autobusov. Akurát bolo treba dávať pozor na to, aby pod kolesá autobusu nevbehol klokan, čo sa nám večer niekoľkokrát aj stalo. Vodiči, majúci so zvieratami na ceste skúsenosti, stihli vždy včas zabrzdiť.
Pre domácich je pozorovanie krajiny, počas päťsto kilometrov dlhej cesty, nuda. Veď nikde nič nieto. Pre nás to bol, naopak, veľký zážitok. Všade okolo rovina, piesočnatá pôda s chudobnou vegetáciou, pred nami sa vinula nekonečná čierna čiara, asfaltová cesta, rovná, akoby bola projektovaná podľa pravítka. Obdivovali sme rastliny, ktoré na piesku rástli, rôzne zvláštne druhy trávy, občas nejaké stromy, vegetáciu, ktorú sme nikdy predtým nemali možnosť vidieť. Medzi nízkymi kríkmi občas prebehol divoký pes dingo a kde bolo trávy viacej, tam sa pásli stáda ešte neskrotených koní. Zážitkom pre nás boli skupiny divých tiav, ktorých bolo povedľa cesty mnoho. Čo nás neprekvapilo, to boli kravy, rôznych farieb, žlté, hnedé, červené, strakaté, čierne, videli sme ich počas celej cesty. Smutné bolo, že ich zrážali idúce autá a autobusy. Kým nás počítanie neprestalo baviť, bolo to štyridsaťdva kusov mŕtvych zvierat, ležiacich vedľa cesty.
Prvá naša zastávka bola Erldunda. Odbočujeme z cesty Stuart Highway smerom na východ. Na križovatke stojí drevená budova pozostávajúca z veľkej reštaurácie, v ktorej sa dá najesť a napiť, a z obchodu so suvenírmi. Suveníry, okrem pohľadníc, tvoria výrobky domorodých obyvateľov Aborigenov. Sú to najmä didgeridoos - nástroje podobné našej fujare, bumerangy rozličných veľkostí a rôzne obrázky. Technika maľovania obrázkov pozostáva z vytvárania farebných bodiek, ktoré sa spájajú do rozmanitých geometrických motívov. Prevládajúcou obľúbenou tematikou diel domorodcov sú hady. Plazy, z ktorých väčšina je jedovatých, boli odjakživa ich postrachom a dodnes k nim prechovávajú úctu.
Po niekoľkých kilometroch jazdy sa na obzore uprostred pustej roviny črtá pohorie Mt.Conner. Podobá sa trochu na slávnu Ayersovu skalu, ale má ostrejší tvar. Kto raz videl obrázky Ayers Rock nemal by sa dať oklamať. Ešte pár desiatok kilometrov a sme tu. Vidíme ju. Pred nami sa uprostred pustatiny vypína obrovský kameň – Ayersova skala. Meno mu dal jeho objaviteľ na počesť jedného politika južnej Austrálie. Domorodci však tento zvláštny útvar celé tisícročia volajú Uluru (vyslovuje sa s prízvukom na posledné u) a v ich jazyku to znamená posvätný, neochvejný.
Uluru je pravdepodobne najznámejšia a najslávnejšia prírodná atrakcia celej Austrálie. Veď vidieť uprostred roviny vyčnievať obrovský, šesťsto miliónov rokov starý monolit, je skutočný zázrak prírody.
Druhou prírodnou zaujímavosťou, ktorú navštevujú tisíce turistov z celého sveta, je pohorie Mt. Olga, vzdialené 15 km od Uluru. Na prehliadku, obdivovanie i odpočinok sme mali dostatok času.
Do Alice Springs nás čakala cesta dlhá 461 km a návrat domov z výletu bol plánovaný o jedenástej hodine večer. Bolo presne 22, 58 h, keď autobus zastavil pred našim hotelom.
