reklama

O cestovaní pred rokmi

Spomínam si na svoje začiatky „chodenia do sveta“. Spomínam si len tak, pre seba. O tom, ako sme kedysi, po otvorení hraníc, chodili na výlety na západ, nechcem ani rozprávať. Dnešní mladí by mi aj tak neverili.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Vy, z mojej generácie, sa určite pamätáte, ako to bolo. Spomínate si, ako sa večer s taškami plnými jedla a pitia nasadlo do autobusu a ideme? Hurá do sveta! Boli sme pripravení celú noc sa natriasať v autobuse stovky kilometrov, aby sme pár hodín mohli obdivovať a vychutnávať si tú, doposiaľ nepoznanú, kapitalistickú krajinu.
Trochu sa posediačky podriemalo, trochu sa jedlo a viac sa pilo. Autobus rozvoniaval vyprážaným mäsom, cesnakom z fašírok, varenými vajcami a ľudským pachom. Asi najviac bolo cítiť pálenku. Takú domácu, každý sa chcel pochváliť tou svojou. Najhoršie bol na tom sprievodca, patrilo sa ho ponúknuť a patrilo sa neodmietnuť.
Počas nočných zástaviek sme obdivovali dobre vybavené záchody okolo rakúskych diaľnic. Doma, pri rozprávaní zážitkov zo zájazdu, to bola téma číslo jeden.
Ráno, síce unavení, špinaví a vyčerpaní, ale s chuťou do poznávania doposiaľ neznámeho mesta, sme z autobusu vystúpili, napríklad v Benátkach. Sprievodca nás povodil po úzkych uličkách, povozili sme sa po kanáloch, videli sme nádherné paláce, kostoly a iné pamätihodnosti.
Na obed sme sa posadili na lavičku, na chlieb natreli paštétu a urobili si šumienku. Lepšie finančne zabezpečení turisti sa odvážili dať si v lacnej kaviarni kávu. Potom nasledovalo voľno a vrhli sme sa na obchody. Nie na nákupy, na obdivovanie. Plné obchody, množstvo rôznych tovarov a druhov, usporiadanie v regáloch, ich osvetlenie, to všetko nás privádzalo do vytrženia.
Väčšinou sa chodilo v skupinkách, ak sa na jej čelo našiel niekto, kto ovládal jazyk a mal orientačné schopnosti. Najčastejšie sa všetci držali sprievodcu, bol totiž jediný, kto sa tam vyznal. Pomohol vybrať nakúpiť nejaké drobnosti, malé darčeky pre blízkych a gýčové suveníry ako spomienku na výlet.
Večer sme sa z posledných síl dotrmácali do autobusu. Ak si myslíte, že týmto sa nám minula všetka energia, ste na omyle. Práve naopak. Teraz autobus začal žiť. Každý sa chcel podeliť o zážitky, jeden cez druhého hovorili, kde čo bolo, kto čo videl. Rozbaľovali sa malé nákupy, hodnotili ceny, niektorí zosmutneli, že to nikde nevideli, iní boli hrdí na svoje objavy. Kým sa všetko utíšilo ubehol pekný kúsok cesty a ten zvyšok sme už spokojne posediačky prespali.
Keď si teraz na to spomínam, nechce sa mi veriť, že to bolo skutočne tak. Bolo. A o takéto zájazdy ľudia v prvých rokoch po revolúcii prejavovali veľký záujem. Tešili sme sa, že konečne môžeme niečo uvidieť.
Dnes je cestovanie o inom, začína sa od malička. Už moje vnúčatá, sotva dokázali urobiť pár krokov, poznali kus zahraničia. Deti cestujú takmer od narodenia, ešte v náručí svojich rodičov spoznávajú iné krajiny. Svet je otvorený a je dobre, že využívame všetky možnosti na jeho poznanie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Ľudmila Moleková

Ľudmila Moleková

Bloger 
  • Počet článkov:  121
  •  | 
  • Páči sa:  3x

"Váš čas je obmedzený, tak ním neplytvajte tak, že budete žiť život niekoho iného. Nenechajte sa vlákať do pasce dogmy - teda žiť na základe výsledkov myslenia iných ľudí. Nedovoľte, aby hluk cudzích názorov utopil váš vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, majte odvahu ísť za vlastným srdcom a intuíciou." Steve Jobs Zoznam autorových rubrík:  Hrady, zámky, kostolySlovenskoCestovanieAustráliaAmerikaÁziaEurópaAfrikaGreyhound

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu