Keď dvanásť mladých mužov pod vedením profesora hudby Alexandra Vasiljeviča Alexandrova 12. októbra 1928 vystúpilo v Moskve po prvý raz na verejnosti, nikto netušil, že Alexandrovci sa stanú jedným z najvýznamnejších umeleckých súborov Ruska. Navštívili všetky kúty bývalého Sovietskeho zväzu a mnoho krajín celého sveta. Medzinárodné uznanie si získali hneď svojim prvým zahraničným vystúpením na svetovej výstave techniky a umenia v Paríži v roku 1937, kde ich odmenili cenou Grand Prix. Vystupovali pred pápežom Jánom Pavlom II. a pozná ich aj George Bush.
Súbor sa neskôr rozrástol až na 200 členov, ktorí vždy museli prejsť náročným konkurzom. Okrem umeleckého majstrovstva sa od záujemcov vyžaduje aj prísna disciplína a vysokoškolské vzdelanie.
Dnes súbor tvorí asi 120 ľudí. Speváckou časťou súboru sú výhradne muži, ale v tanečnej časti je aj 14 tanečníčok. Pekné dievčatá so svojim tanečným talentom sú pre divákov príjemným oživením.
Európske turné Alexandrovcov (The Alexandrov Red Army Chorus) zažíva aj dnes veľký úspech. Haly a štadióny, na ktorých vystupujú, bývajú plné. U nás sa lístky na Zimný štadión s kapacitou 5 000 divákov vypredali za pár dní a organizátori museli pridať aj vstupenky na státie.
Program Alexandrovcov má základ v celosvetovo známych ruských ľudových piesňach, ale aj v interpretácii klasiky. Najznámejšou piesňou súboru je Svätá vojna, ktorej autorom hudby je zakladateľ zboru A .V. Alexandrov. Pieseň mala svoju premiéru 26. júna 1941 počas vyprevádzania ruských vojakov do bojov na Bieloruskom nádraží v Moskve.
Spev je založený na mužských basových a barytónových hlasoch a priazeň po celom svete získavajú vďaka profesionálnemu a precítenému prejavu. V zahraničí súbor pripraví aj pesničky v jazyku krajiny, v ktorej vystupuje.
Pôsobivým zážitkom bolo pre nás počuť v ich podaní známu slovenskú ľudovú pieseň Na Kráľovej holi, ktorá dokázala strhnúť dav a diváci sa nadšene pridávali spevom.
Do svojho programu zaraďujú aj známych spevákov hosťujúcej krajiny. Ako prvý hosť vystúpil Jožo Ráž s jednou zo svojich najúspešnejších pesničiek „Voda, čo ma drží nad vodou“. Sprevádzaný Alexandrovcami nás „chytil“ všetkých a držal až do posledného tónu. Druhú pesničku si zvolil „Človečinu“.
Katka Knechtová, naša mladá, úspešná speváčka akoby nezapadla do celkovej atmosféry. S gitarou a so svojim jemným hlasom nemala veľkú šancu konkurovať štyridsaťčlennému mužskému zboru.
Richard Müller siahol do svojej histórie a načúvaním „rachotiacej práčky a hádajúcich sa manželov - po schodoch“ obecenstvo nenadchol.
Vystúpenie mužského zboru strieda tanečný súbor. A skutočne sa bolo na čo pozerať. Tanečné umenie chlapcov hraničilo s akrobaciou a krásne ruské dievčatá ich dopĺňali. Mali všetky nielen rovnakú výšku, ale zdalo sa, že sú aj rovnakej hmotnosti. Choreografia bola výborná, ruský tanec (balet i krasokorčuľovanie) má dlhoročnú históriu a stále patrí k najlepším na svete.
Do svojho pestrého programu zaradili aj opernú áriu z „La traviata“, duet v podaní národných umelcov bol nezabudnuteľným zážitkom nielen pre milovníkov vážnej hudby.
Zaujímavým číslom bola aj skupina bubeníkov.
Ďalšia slovenská pesnička „Macejko, Macejko“ v podaní národného umelca Ruska dávala možnosť, najmä v pasáži „hej“ ukázať, čo má spevák v hrdle. Bolo to niečo úžasné.
Generácia, ktorá vyrástla na povinnej školskej ruštine si ešte dobre pamätá slová „Kalinky“ a Alexandrovci na to nezabudli. Dirigent dokázal strhnúť do spoločného spevu celé hľadisko.
Vystúpenie mala ukončiť „Kaťuša“, ale diváci stáli, tlieskali a chceli prídavok. Zdalo sa, že „Podmoskovské večery“ už zahrali len na želanie svojich neodbytných priaznivcov.
Žiadny prídavok - bolo jediné negatívum, ktoré možno Alexandrovcom vyčítať. Na druhej strane začali presne na minútu (hoci oneskorenci ešte dlho po začiatku hľadali svoje sedadlá), dodržali presne vyhlásenú prestávku a tým aj stanovené ukončenie programu. Asi je to tá prísna vojenská disciplína.
Propagačné materiály oznamovali, že prichádzajú s doteraz najväčšou megashow v histórii a súčasťou bude aj veľkolepá scéna. Neviem, či to bola pravda. Dnes, keď si jeden spevák na vystúpenie vozí so sebou niekoľko kamiónov techniky, boli ich vojenské uniformy, takmer žiadne svetelné efekty a scéna bez tradičných dymových pár a blikajúcich farebných svetiel, skôr jednoduchá. Sú to umelci, ktorí umenie nosia v sebe, svoje kvality nepotrebujú vylepšovať modernou technikou a na diváka pôsobiť veľkolepou „show“. Aj pre túto svoju skromnosť sa mi páčili.
Kvalitné a dokonalé profesionálne spevácke, hudobné a tanečné výkony spája výborná choreografia a to spolu prináša divákom neopakovateľný zážitok, ktorý nevie napodobniť žiadne iné hudobné teleso.
