Vždy, keď pília krásny strom, viem, že sa vráti,
v dyme, v daždi, v ústiach riek, v nežnom smútku zápaliek...
Dnes ráno sme nemali dobrý začiatok dňa. Vonku vrčala motorová píla a oproti pílili stromy. Mladé, zdravé, krásne smreky. Pozerali sme sa z okna a nechápavo krútili hlavou. Prečo? Rástli na severnej strane paneláku a chránili stenu od vetra, dažďa a snehu. Nie sú tam okná ani balkóny, nikomu netienili, tak prečo? Nezisťovali sme príčinu. Možno tam bude parkovisko. Alebo možno na „úrade od stola“ iba niekto rozhodol a my sa teraz smutne pozeráme ako stromy, pod ostrými zubami píly, padajú jeden za druhým na zem.
Posledný mohykán sa nedal. Po napílení sa trochu naklonil a do čerstvého zárezu kmeňa pílu zasekol. Veľmi silno. Dvaja chlapi s ním chvíľu zápasili, ale pílu sa im z kmeňa nepodarilo vytiahnuť. Vzdali to. Usadili sa vedľa stromu, zapálili si cigarety a mobilom zavolali posily.
Asi po polhodinovej nútenej prestávke priviezli na aute akýsi nástroj pomocou ktorého sa pílu podarilo vyslobodiť zo stromu a znova sa mohla pustiť do svojej ničivej práce. Pílenie pokračovalo, ale strom sa ešte stále nevzdával. Začal sa nebezpečne nakláňať smerom k zaparkovanému autu. Robotníci nadávali a strom znova získal pár minút k dobru.
„Uberá sa iným smerom akoby sme chceli“, okomentoval situáciu robotník a vybral sa zisťovať, komu zaparkované auto patrí. Nebolo jednoduché nájsť majiteľa. Zatiaľ sme držali palce poslednému odsúdenému, hoci sme vedeli, že jeho čas je zrátaný.
Po viac ako hodine sa podarilo majiteľa nájsť a auto preparkovať. Robotníci sa znova pustili do práce a my sme sa so smútkom v duši prizerali ako na zem padol aj posledný zelený, statný krásavec. Pri pohľade z okna nám stále bude chýbať tých päť urastených, zdravých stromov, po ktorých zostalo prázdne miesto. Akoby nám odišiel niekto blízky.
Koľko býva márnych strát, kto ich zváži.
Ach, koľko býva strát, keď túžiš všetko vzdať.
Vždy, keď pília krásny strom, je mi ho ľúto.
Vždy, keď pília krásny strom, som s ním, som v ňom, som on. (Pavol Hammel)
