Zdalo sa, že výlet autobusom z Los Angeles do San Diega sa nám vydaril. Deň bol slnečný a mesto skutočne utešené. Podľa popisu v turistickej príručke malo byť San Diego šiestym najväčším mesto USA. Za jeden deň sme prešli všetky jeho najzaujímavejšie časti a čo bolo pre nás podstatné, všade sa dalo dostať pešo. Videli sme toho skutočne veľa, ale skutočne veľa sme potrápili aj svoje nohy. Pri šliapaní do kopca pred Balboa parkom som už mlela z posledného. Bolo ma treba riadne psychicky povzbudzovať, aby som sa ešte dovliekla do parku, kde som sa konečne mohla zvaliť na mäkkú, zelenú trávu a trochu si oddýchnuť.
Stihli sme si pozrieť všetko, čo sme si predsavzali a podľa plánu sme prišli tesne pred zotmením na autobusové nádražie. Riadili sme sa dobre mienenými radami, že ľudia takých "bledých tvárí" ako sme my, by sa nemali po tme túlať ulicami San Diega.
Mesto sa nachádza asi hodinu jazdy autom od mexických hraníc a potuluje sa tu množstvo rôznych indivíduí. Už samotný pojem Mexiko nám naháňal strach. Veľakrát sme si vypočuli sťažnosti, ako sa dobré americké cesty končia pri mexických hraniciach a po ich prekročení sa s autom spadne priamo do blata. Mexické väzenia sú vraj známe tým, že človeka v nich jednoducho zabudnú a spomenú si na neho až po niekoľkých mesiacoch. Žiadne evidencie zatvorených a vyšetrovania, čo, kto a prečo urobil, na všetko je dosť času. Jediná záchrana človeka je, nedostať sa tam.
V autobuse nás únava premohla hneď po prvých kilometroch. Motor ticho vrčal a veľký černoch spoľahlivo krútil volantom. Vonku bola tma, nič zaujímavé za oknom sa nedalo uvidieť a tak sme spokojne driemali. Precitli sme, keď odrazu nastalo nepríjemné ticho. Náš autobus stál odstavený na nejakej poľnej ceste, pri neveľkej búdke. Nedialo sa nič a bolo až podozrivo ticho. Cestujúci, ktorých španielsky krik a vrava sa predtým stále ozýval v celom autobuse, stíchli. Stáli sme tam asi 20 minút a mysleli sme si, že vodič si potrebuje urobiť prestávku.
Zrazu sa otvorili dvere a do autobusu vstúpili prísne vyzerajúci vojaci s puškami. Myšlienku, ktorá nás v tom momente napadla, sme sa snažili odohnať. V autobuse sme sa viezli asi hodinu. Situácia sa pre nás skomplikovala, keď vojaci začali kontrolovať cestovné pasy. My sme pasy nechali doma, pre prípad, že by nás okradli. Mali sme so sebou iba slovenské vodičské preukazy. Mozog začal pracovať a analyzoval to tak, že sme sa pomýlili a nasadli sme na autobus, ktorý ide opačným smerom a po hodine jazdy sme prišli na mexické hranice. Hrozné. Nemáme pasy, aby sme sa mohli identifikovať, nevieme španielsky, je tma, stojíme tu niekde v poli a nemáme ani tušenia, ako sa dostaneme domov. K tomu máme na krku tých nepríjemných mexických policajtov.
Vojaci s puškami sa neponáhľali. Pomaly listovali v pasoch a hlavne, dôsledne porovnávali fotky na pase s originálmi v autobuse. S napätím a kropajami potu na rôznych častiach tela sme čakali na svoj osud. Keď prišiel rad na nás trasúcimi rukami sme im podávali vodičský preukaz a snažili sme sa ospravedlniť, že my nemáme pasy a že sme z Európy. Vojak obzeral ružovú kartičku odpredu, odzadu a bolo zjavné, že niečo podobné doteraz nevidel. Ale napokon si všimol fotku a odrazu mu bolo všetko jasné. Slušne oblečené "bledé tváre" nepatria medzi túto spoločnosť a asi sú tu omylom. Opýtal sa nás, kde v USA bývame a čo robíme v San Diegu. Odpoveď, že sme si vyšli ráno autobusom z Los Angeles pozrieť si ich pekné mesto ho zjavne potešila. Dôležitý výraz tváre vystriedal široký úsmev a začal sa ospravedlňovať, že nám spôsobuje nepríjemnosti.
My sme sa nesmiali, iba sme zhlboka dýchali. Boli sme radi, že hrôzostrašný scenár s mexickým väzením sa nekonal. Nakoniec problém vyústil do bežnej kontroly cestujúcich, pomocou ktorej sa USA bránia prílevu mexických emigrantov.
