Všade doma - dobre, najlepšie III.

„Ale chlapci, kašlite na to, ja vás naložím a odveziem vás domov. Snáď naozaj nechcete v tomto počasí spávať kde-kade popri ceste, keď môžete byť doma v pohodlí,” ponúkol nám svoje služby slovenský kamionista parkujúci tesne za hranicou, ktorého sme oslovili v nádeji, že pôjde našim smerom. Boli sme v Nemecku. Krajina vôkol zívala prázdnotou a nad hlavou sa nám preháňali oceľovosivé mraky veštiace skorý návrat studeného dažďa. Bolo zaujímavé pozorovať, ako človek po prekročení akejsi fiktívnej deliacej čiary, ktorou je v tomto prípade hranica štátu, prenikne do celkom iného prostredia s inou históriou, kultúrou, odlišnými obyvateľmi a odlišným jazykom. A pritom je to otázkou minúty pešej chôdze. Stačí pár krokov (ne)správnym smerom aby sme si prestali rozumieť slovami a museli si začať hľadať iné, náhradné spôsoby komunikácie. „Myslím, že to bol Kurt Vonnegut, kto v jednej zo svojich poviedok písal o tom, ako sa na Zem vylodili bytosti z inej planéty. Ľuďom boli veľmi podobné nielen po fyziologickej stránke, ale tiež po stránke emotívnej. V tomto smere boli dokonca ešte ‘ľudskejší‘ ako samotní pozemšťania. Problém však bol v tom, že spolu komunikovali len veľmi špecifickou škálou zvukov a pohybov, konkrétne prdením a grganím, ktoré sprevádzali tancom. Raz sa jeden z nich prechádzal nočnými ulicami a začul odkiaľsi hulákať sirény. Keď sa šiel pozrieť, odkiaľ zvuk prichádza, uvidel ulicu plnú požiarnych áut, hasičov a záchranárov a uprostred toho virvaru doháral rodinný domček, pred ktorým nešťastne stál jeho zúfalý majiteľ. Keď to mimozemšťan uvidel, zmocnil sa ho hlboký súcit a rozhodol sa ísť ho vyjadriť majiteľovi domu. Keď však pred ním zastal a začal tancovať a sprevádzať to svojimi zvukovými prejavmi, majiteľ schytil blízko ležiacu násadu z lopaty a v zúrivosti ho ňou ubil na smrť. Z toho jasne vyplýva, že kým niekoho aspoň trochu bližšie nespoznáš, ťažko mu porozumieš, ak nehovorí tvojim jazykom“ zafilozofoval som si počas prvých peších kilometrov po upravenom vidieku. „Na ja, natürlich” odskúšal si prvý dotyk s nemčinou Ňaňo a pokračoval v načatom mlčaní. Míňali sme prvé nemecké domčeky, pred ktorými sa pásli prvé nemecké kravičky strážené nemeckými ovčiakmi štekajúcimi na nás po nemecky – „wuf, wuf”. V oknách kvitli nefalšované nemecké tulipány a nemecké babičky varili doma grenadier marsch. Medzi mrakmi sa začalo ukazovať večerné, nemecké slniečko a opieralo lúče o okná staručkej požiarnej zbrojnice. Neviem, ale mne sa zdalo, že vyzerá a svieti presne ako to naše... Furst im Wald je malé pohraničné mestečko s okrúhlym námestím, ktoré v tom čase dýchalo atmosférou pokojných rokov začiatku dvadsiateho storočia. Domáci, ale aj návštevníci sedeli v záhradkách kaviarní, alebo sa prechádzali klopkajúc ostrými kovovými špičkami dáždnikov o dlažbu z mačacích hláv a vychutnávali večerné zore za vežou kostola, a ozónom presýtený vzduch po daždi. „Mám šialenú chuť na prvé pivo v prvom meste v prvý deň stopovania,” ohlásil Ňaňo a hneď zamieril k najbližšej krčmovej záhradke priamo v rohu námestíčka. „Zwei mal Bier, bitte,“ povedal som obsluhujúcej slečne, ktorá pri nás chvíľu stála a počúvala ako sa dohadujeme o značke adekvátnej základnému určovateľu - cene. „Ešte niečo k tomu?” opýtala sa po slovensky a na naše prekvapené mlčanie odišla vybaviť objednávku. „Ja žasnem, ako rýchlo sa učím cudzie reči ” povedal Ňaňo. „Ešte som v Nemecku len pár hodín a už mi to pripadá, že hovoria mojim jazykom.“Keď nám potom slečna priniesla účet a prerátali sme ho na koruny, zistili sme, že ceny teda našim jazykom rozhodne nehovoria.Miesto na spanie sme našli na lúke medzi železnicou a cestou a zaspali sme spánkom tvrdým ako nemecká výslovnosť...Ráno sa ukrylo do hustej hmly v ktorej široko-ďaleko všetko strácalo ostré kontúry a existovalo len ako tieň dokreslený našou predstavivosťou. Uprostred lúky stál strom o ktorý bola uviazaná krava so zvončekom na krku. Práve jeho zvuk nás prebudil už asi okolo siedmej a prinútil nás vyhrabať sa z vyhriatych spacákov. Začalo popŕchať - najprv len slabo mrholiť, no neskôr sa z toho vykľul celkom slušný a vytrvalý lejak. Autá nás veselo ignorovali, okrem tých policajných, ktoré sa v pravidelných intervaloch pristavovali, aby si od nás hliadka mohla vyžiadať cestovné doklady. Asi po troch hodinách, keď sa už s dažďovou vodou zoznámila každá nitka môjho oblečenia, nás zobral do auta mladý, odhadom 25-ročný Rus, ktorý v Nemecku pracoval a študoval, a odviezol nás do mestečka, v ktorom býva jeho stará mama. Pri pohľade cez rukou vykreslené kukátko na zadýchanom a opršanom skle som z ľudoprázdnych ulíc a autoprázdnych ciest mal pocit, že v tomto meste žije jeho stará mama celkom sama. Nechali sme sa vyložiť pri železničnej stanici a rezignujúc na boj s počasím a neochotou vodičov nechať si zamokriť interiér našimi opršanými zadkami rozhodli sme sa pokračovať do Mníchova vlakom na víkendový, zľavnený lístok.