Do Lindau sme sa dostali iba vďaka tomu, že mladému páru, ktorý nás mal vziať až do švajčiarskeho Sant Gallenu, zazvonil mobil a nejaký nami prekliaty kamarát im poradil, aby šli inou cestou. Lindau je krásne mesto na severnom brehu Bodamského jazera, pri ktorom sa stretávajú hranice troch štátov – Švajčiarska, Nemecka a Rakúska – s hranicou alpského masívu. Mesto sa delí na dve časti – ostrovnú a pevninskú. Ulice ostrova Lindau sú dláždené mačacími hlavami a v časti, ktorá vybieha do jazera a predstavuje historické jadro je, alebo teda v čase našej cesty bol zakázaný pohyb áut a motorových vozidiel. Dokonalá starodobá pohoda prístavných secesných altánkov, bohato zdobených vrieskajúcimi čajkami tak nie je ani v najmenšom rušená zápachom a hlukom modernej súčasnosti. Po jazere premávajú napodobeniny dobových parníčkov, na ktorých sa môžete odviezť na druhý breh, do susedného štátu, alebo si len tak vychutnať plavbu či pokochať sa odrazom Alp vo vodnom zrkadle. Lindau je tiež jediným mestom, kde sme si našou muzikou zarobili aspoň na večeru. Možno práve preto nám prirástlo k srdcu. Hovorí sa predsa, že láska ide cez žalúdok...„Z tohto bude dobrá búrka,” zamumlal s plnými ústami Ňaňo, ukazujúc pri tom napoly ohlodanou kuracou kosťou na tmavomodrý mrak približujúci sa od Alp.„Nemusí byť, veď ešte nehrmí a ani vietor nefúka,” podotkol som znalecky.„Cítiť vlhko vo vzduchu,“ nedal sa Ňaňo.„To ide od jazera,” nedal som sa pre zmenu ja.„Hmyz lieta nízko.”„Sme pri Alpách, vysoko už je riedky vzduch.”„Hmyz nemá čuch, nevie, že je tu riedky vzduch.”„Ako vieš?”„Keby taká mucha mala čuch, nesedávala by na hovnách.”„Oni necítia riedky vzduch v nose, ale na krídlach, lebo sa nemajú o čo poriadne zaprieť pri lete.”„Muchy neplachtia, ale kmitajú.”„To je fuk, asi bude pršať, hrmí.”„No, veď som vravel. Preto ten hmyz lieta nízko.”„Veď hmyz nemá ani sluch, tak ako podľa teba vie, že hrmí a že má lietať nízko...” Počas tohto nesmierne podnetného dialógu (najmä pre odborníkov na duševné zdravie) sme sa pomaly začali obzerať po nejakom miestečku, na ktorom by sme prečkali búrku, prípadne celú noc.Našli sme niekoľkostoročný rozkošatený dub pod ktorým bola široká lavička s bieločerveným operadlom. Cezeň sme napli celty, na lavičku sme položili batohy a gitary a na samý spodok sme rozprestreli karimatky pre nás. Keby nás tak našli nejakí miestni policajti, ako kempujeme rovno uprostred centrálneho parku, bol by oproti tomu vietor idúci od Alp ako prd do víchrice. Pred spaním sme ešte asi pol hodinky posedávali, pofajčievali a bavili sa pohľadom na hýriacu miestnu mládež, ktorá niekoľko desiatok metrov od nás najskôr vybafla nejakú silno aromatickú trávu a potom sa naháňala po parku len v negližé. Pomaly sme začali zvažovať, že sa pridáme, no začalo liať a tak sme radšej zaliezli pod našu obytnú lavičku. Na benzínke neďaleko švajčiarskych hraníc sme stáli od skorého rána. Práve som v dlani prepočítaval zvyšné drobné marky, keď pár metrov od nás zastavilo béžové auto a vystúpili z neho dvaja chlapíci. Jeden bol nižší, tmavovlasý, mierne zavalitý s fúzami a druhý bol presne taký istý, ale bez fúzov. V rukách držali policajné odznaky a mierili k nám. Počas cesty po Nemecku to už bola naša štvrtá policajná kontrola, takže som reagoval úplne rutinne. Chcel som položiť drobné z ruky na zem a vybrať z džínsovej kapsy na krku potrebné doklady. Títo dvaja policajti však boli iná káva. Zjavne sa považovali za ostrých chlapcov a navyše sa asi pri obchôdzkach dosť nudili. Jeden z nich mi okamžite chytil zápästie a vykrútil ho za chrbát.„Polož na zem čo máš v dlani!” zavelil drsným hlasom. Položil som na zem drobné mince a čakal čo bude nasledovať.„Teraz si rozopni tú kapsu a daj ruky hore.”Dúfal som, že nález dokladov naše mladé pušky uspokojí a prestanú sa hrať na vetrom ošľahaných šerifov, ktorí precestovali na ošúchaných muliciach krížom cez Llano Estacado, aby v tomto Bohom zabudnutom kraji vystrieľali zločincov a nastolili konečne vládu tvrdej ruky zákona. Chlapcov však hra začínala baviť čoraz viac. Aj nás. Najprv si naše doklady asi desať minút prezerali špeciálnou lupou, potom ten fúzatý Wyatt Earp začal overovať údaje cez počítač. „Ukážte batohy!” precedil pomedzi zuby.Keď sme sa na povel pohli k vakom, zreval druhý statočný: „Stáť!” a siahol rukou na kolt, ktorý mal vďaka svojej výške naozaj „proklatě nízko”.„Choďte k vakom, otvorte karabínky a odstúpte dva metre,” povedal s výrazom šialeného pyrotechnika chystajúceho sa vyhodiť do vzduchu ohnivého mustanga plného zlatých prútov Wyatt. Na ruky si začal nasadzovať chirurgické latexové rukavice, v čom ho nasledoval aj jeho spoludebil. Takto chránení sa pohli k nám, aby sa pre istotu ešte čo-to povyzvedali.„Máte nejaké zbrane?”Naozaj ma touto otázkou zaskočil, pretože som v batohu mal paralyzátor na deväť voltovú batériu, ktorý mi nanútila mama. Ja som ho za zbraň nepovažoval, no títo dvaja Sherlockovia mohli strieľať aj pri nájdení vreckového noža, tak som ich na túto „zbraň” upozornil. Moja nemčina však opäť zabodovala.„Aha, takže bomba na deväť voltovú batériu!” zvolal na moje zdesenie pátrací génius a so živým záujmom sa mi zavŕtal do batoha. Keď bola otázka bomby konečne úspešne uzavretá, začali sa šialenci prehrabávať vo vrchných vreckách batohov. Vyberali zabudnuté zasmrkané vreckovky, rôzne papieriky, lístky a prázdne krabičky od džúsov, rozlepovali ich, znalecky ich ovoniavali a konzultovali navzájom svoje výsledky. Keď sa napokon jeden z nich touto operatívno-pátracou technikou vysokého európskeho štandardu dopracoval k pokrčenému lesklému obalu z čokolády, nadšene ho odniesol ku kolegovi, slávnostne ho rozbalil, ovoňal a s nadšením degustátora, ktorému sa podarilo identifikovať rok, odrodu a oblasť pôvodu tristoročnej vzorky vína zvolal: „Schokolade!” Vlna smiechu sa už nedala ovládať, tak som pre istotu predstieral kašeľ a Ňaňo zase slabší astmatický záchvat. V tom momente pohľad našich Nezmieriteľných upútal nový stopársky párik, rýchlo sa rozlúčili, naskočili do dostavníka a odcválali likvidovať zločin o pár desiatok metrov ďalej.
