Do Švajčiarska sme sa doviezli so zvláštnym bradatým chlapíkom, ktorý bol zberateľom a veľkým fanúšikom ľudovej hudby. Obzvlášť ho nadchýnali ruské mužícke spevy a Alexandrovci. V dôsledku toho si v aute prehrával nejaké pravoslávne zbory s takou intenzitou, že hoci na mňa celou cestou rozprával, nepočul som nič, tak som len s úsmevom prikyvoval, občas pre zmenu pokrčil ramená a vtipne odpovedal:„Da, da...“. Výmenou za to, že mu zahráme nejakú slovenskú ľudovku nás pozval v motoreste na kávu. Zahrali sme mu jednu, potom ešte jednu a stále nemal dosť. Tak sme tam v motoreste na radosť personálu hrali a hrali. To sme ešte nevedeli, že nás ďalej nevezme. Asi po šiestej pesničke, kedy sa náš repertoár nacvičených ľudových alebo pseudoľudových piesni nebezpečne začal míňať sa chlapík postavil, zaplatil kávu, rozlúčil sa a odišiel. Asi sme mali skončiť hneď po prvej, možno by nás odviezol až do Bazilej. Napokon nás viezol asi 30 ročný vlastník malej reštaurácie, ktorému som svojou osobitou nemčinou rozprával zážitky z cesty. Musel som mu nechtiac narozprávať dosť hrôzostrašné veci, lebo keď sme vystupovali, súcitne sa na nás díval a krútil hlavou. Napokon nás nabalil jedlom a pridal fľašku vodky. Keď sme v Bazilej zazvonili na dvere môjho krstného otca, boli sme dokonalými vzorkovnicami prachu a pachov z ciest celej okolitej Európy.„Zobliecť, osprchovať, odvšivaviť!”, nariadil krstný chrániac pri tom vstup do obývanej časti domu vlastným telom, prirodzene, s náležitým odstupom.„Keď sa obriadite, čakáme vás na večeru v záhrade,” povedala krstná Jana podávajúc nám uteráky. Pomocou teplej vody a mydla sme zo seba zase spravili civilizovaných ľudí a zišli za dom do záhradky, kde už čakal prestretý stôl. Po niekoľkých dňoch diéty, kedy našu stravu tvorili prevažne len piškótové keksy so želatínou a plechovkové pivo, sa nám množstvo jedla, ktoré na nás čakalo, zdalo ako sen o bakchanáliách. Okrem vína, piva a iných nápojov sa na nás z prostriedku bieleho stolíka usmievala misa s asi deviatimi druhmi klobások, jaterníc, špekáčikov a párkov. Okrem toho v rohu záhradky veselo dymil gril, na ktorom sa piekli stejky, aké som dovtedy videl iba kreslené v rozprávke o Tomovi a Jerrym. Bolo práve prvého augusta, kedy domáci oslavujú svoj najväčší štátny sviatok a teda sviatok právneho aj faktického vzniku prvej konfederácie kantónov. Nebolo preto možné ignorovať davy zabávajúcich sa Bazilejčanov a zo všetkých strán sa valiacu muziku a pulzujúci život. Hneď po večeri sme sa pohli do ulíc, pozrieť si všetok ten virvar a neporiadok, ktorý si až nechutne čistotní Švajčiari doprajú len niekoľkokrát v roku. Oslavuje sa však aj na druhý deň, hoci inou formou. Keď v prvý večer žijú ľudia naplno v uliciach, druhý deň je vyhradený pohodovej atmosfére doma, v pokoji a rodinnom kruhu. Obchody sú pozatvárané a na uliciach nevidieť živej duše, okrem pracovníkov technických služieb odstraňujúcich stopy večernej párty. Typickým je v tento deň práve spoločné grilovanie v záhradkách.Zobudili sme sa práve vhod na obed. Krstná už stihla prestrieť pod holým nebom, ktoré bolo krásne modré, len sem tam sa od západu prihnal osamelý mrak. Skôr, ako sme začali jesť, nakukla Jana k susedom do záhradky, vrátila sa a začala presúvať stolovanie pod strechu.„Prečo to sťahuješ, veď je pekne,“ opýtal som sa nechápavo.„Sused sa chystá grilovať.“ „No a?“„Najneskôr do hodinky bude liať.”„Veď nemá z čoho“ povedal som, no vzápätí som si uvedomil, že sa predsa len trochu zatiahlo.„Vieš, býva vedľa nás už nejaký rok a ešte ani raz sa nestalo, aby nezapršalo, keď sa pustí do grilovania.” A verte - neverte, ani nie o trištvrte hodiny začalo liať a neprestalo ďalšie tri dni. Sedeli sme v jedálni a popíjali víno, zatiaľ čo za oknom pobehoval okolo grilu sused v rybárskom pršiplášti a gumákoch a spokojne ovoniaval vytúžené klobásky.... Že viacero štátnych jazykov môže spôsobovať problémy najmä turistom, sme pochopili hneď po príchode do Ženevy. Táto oblasť, ako je všeobecne známe, patrí do francúzsky hovoriacej časti krajiny. Okrem francúzštiny a nemčiny sú vo Švajčiarsku štátnymi jazykmi aj taliansky a retorománsky jazyk, čo je nepochybne prejavom vysokého stupňa demokracie v spoločnosti, no tiež prejavom absolútneho nedostatku ohľaduplnosti voči turistom z východného bloku, ktorí zväčša okrem svojho materinského poznajú väčšinou iba jazyk hovädzí či jazyk svokrin, ktorý im rastie doma v črepníku. Je krásne môcť sa poprechádzať popod obrovským gejzírom či pokochať sa pohľadom na zasnežený vrchol Mont Blancu, no ak napriek bežnej znalosti troch cudzích jazykov neviete v tom miestnom ani zanadávať, je to hrozné. A to sme pred sebou mali cestu cez celé Francúzsko. Moja francúzština obsahuje asi desať základných slov. Skúsim tu teraz načrtnúť môj základný francúzsko-slovenský slovník:Biliard – biliard, champagne – šampanské, cognac – koňak, autoroute – diaľnica, merde – do riti, gas – benzín.A to je tak celé, čím si viem pomôcť vo frankofónnych oblastiach. Ako zisťujem, tých slov je nakoniec len šesť... Známe kvetinové hodiny ukazovali takmer pol druhej, keď nás definitívne zmohla únava. Nocľah sme si našli na detskom ihrisku, kde z jednej strany hučal hlavný diaľničný ťah na Lyon a z druhej pre zmenu železničné depo v ktorom na otáčavej plošinke premiestňovali rušne. Aby toho náhodou nebolo málo, na svahu, na ktorom bolo ihrisko postavené, sa páslo stádočko oviec so zvoncami. Každému musí byť jasné, že o nejakom osviežujúcom spánku nemohlo byť ani reči. Keď však o štvrtej ráno začal naplno pracovať kovošrot stojaci za depom, snívalo sa mi, že mi obrovská ovca cinkajúca zvoncom položila na hlavu plechové vedro s drobnými kovovými skrutkami a búšila doň kladivom. Na cestu do Lyonu sme si stopli sivý Ford Transit.„Do you speak english?“ opýtal som sa hneď po nastúpení šoféra.„No“ odpovedal.„Deutsch?“ skúsil som znova.„No“ pokračoval v nevedomosti on.„Italiano?“ zamachroval som.„No, parles vois francais?“ zakontroval šofér.„Ui! Surlepón, daviňón!“ zahlaholil som odpornou fonetickou košickou francúzštinou jedinú súvislú frázu bez najmenšej snahy priznať jeho materčine aspoň minimálny význam a tak o ňom dodnes viem len to, že jazdil na Forde Transit a išiel do Lyonu. Pardon, ešte o ňom viem, že bráva stopárov a v onen deň bol strašne uťahaný. Počas cesty nám totiž znenazdania zaspal za volantom. Práve sme sa blížili k radu búdok, pri ktorých sa platí diaľničný poplatok, keď som si všimol, že ideme v pruhu, ktorý vedie k uzavretému priechodu. O pár sekúnd sme si to už rezali krížom cez ostatné pruhy priamo ku krajnici. Z úľaku som skríkol, chlapík sa prebral a stočil volant prudko doľava, vďaka čomu sme len o pár centimetrov minuli zvodidlá. Ňaňo sa prebudil a s bojovným výrazom v tvári zisťoval, či ma ten Francúz obťažuje. Prebudený šofér sa nám chvíľku bezúspešne pokúšal vysvetliť dôvod svojej únavy, no napokon len mávol rukou a pokračoval v ceste.
