„Neseď predo mnou. Opáli ma mriežkovito !“ zavrčal Ňaňo narážajúc na moje presvitajúce rebrá. Od začiatku cesty som schudol asi 6 kg, čo bol vzhľadom na moju vtedajšiu hmotnosť takmer život ohrozujúci úbytok .
Rozhodli sme sa niečo proti tomu podniknúť a dať si v ten deň poriadnu večeru. Pri prechádzke mestom, zameranej hlavne na hľadanie dobrej a lacnej stravy, sme narazili na lacné pivo, šašlík a v bare s názvom Maradona, od dverí ktorého sa na nás lákavo usmieval počerný chlapík s pirátskou šatkou, akciovú tekilu. Bolo rozhodnuté.
Dali sme si tri pivá aby sme nepili nalačno a popri marockých predavačoch hašišu sme sa premiestnili do baru a začali to roztáčať.
„Dos tequilas!” opakoval som moju jedinú španielsku vetu dovtedy, kým som ešte vládal hýbať jazykom. V bare okrem nás a obsluhy nebol nikto, a tak sme si nechali z magnetofónu pustiť kazetu Harlej, ktorú som kúpil v Prahe vo výpredaji za dvadsať korún, a neostali sme len pasívnymi poslucháčmi. Naša zábava sa barmanovi páčila natoľko, že nám štvrté kolo priniesol zdarma na svoj účet. To, že som už od cca šiestej rundy mumlal „dosť tequillas!!“ barman s prehľadom ignoroval a nosil a nosil.....
Ďalšie kolá zbehli ako partizáni do doliny a ostala po nich spúšť.
Sťažka a potácavým krokom osemdesiatročných zememeračov sme sa naložení batohmi pobrali okolo jednej v noci spať na pláž ukrytú medzi útesmi za mestom, ktorú sme si ako vhodné miesto pre nocľah vyhliadli cez deň. Zostupovalo sa na ňu z prudkého kopca po chodníčku, ktorého povrch, už beztak dosť sypký, bol vychodený do nebezpečnej šmýkačky. Na miesto som sa dopotácal prvý, keďže Ňaňo cestou neudržal rovnováhu a spadol.
Tesne pri brehu sedel milenecký párik v objatí a pozoroval spln mesiaca nad temnou morskou hladinou. Snažil som sa nebudiť pozornosť, potichu som prešiel poza nich a domotal sa doprostred pláže, kde ma definitívne opustili sily a položil som sa na zem, hľadajúc zrakom v temnote strateného Ňaňa. Zbadal som ho, ako si to mieri rovno k obchyteným milencom, v domnienke, že som to ja a batoh. Keď sa k ním dostatočne priblížil, obišiel si ich spredu, sklonil k nim svoje obrovské telo, aby na nich lepšie videl, na zarastenej tvári vyčaroval ospravedlňujúci úsmev a žoviálne zahlásil: „Prepáčte!” Milenci zrejme nepochopili, čo im chcel povedať, pochopili však, že pokojný, romantický večer sa práve skončil a rýchlosťou hodnou majstra únikov Davida Copperfielda zmizli v tme. Ňaňo ma konečne zaregistroval, domotkal sa ku mne a keď sme spoločne rozbalili spacáky, zaspal podobne ako ja, spánkom správneho námorníka.
Rána po opici bývajú náročné, inokedy doslova strašné. Nasledujúce ráno však bolo strašne náročné. Zobudilo ma slnko, nemilosrdne mi pražiace na hlavu, v ktorej som mal napchatú ešte jednu, väčšiu, ktorá sa silou-mocou chcela dostať von. Odspodu na ňu tlačil žalúdok, ktorý včera evidentne ešte nepovedal posledné slovo a ústa vykonávali jediný nemý pohyb, ktorý naznačoval slovo: „VODU!”
Keď sa mi konečne podarilo otvoriť oči, skamenel som od hrôzy.
Ani nie dva metre odo mňa, v mojom zornom poli, monumentálne voľne visel na stranu prehodený mužský pohlavný úd.
Keď som sa spamätal z prvotného úľaku zistil som, že k údu patrí celý nahý chlap pokojne ležiaci a čítajúci noviny. Moja myseľ, stále ešte neschopná plného sústredenia, začala spriadať príšerné konštrukcie, smerujúce k rozuzleniu, ku ktorému som sa v skutočnosti dopracovať nechcel.
„Preboha, čo sme to večer vystrájali...” snažil som sa spomenúť si, hoci som tajne dúfal, že nie je načo. Keď som sa rozhodol pozrieť pravde do očí a posadil som sa, naskytol sa mi pohľad na záplavu nahých tiel oboch pohlaví, ležiacich pokojne na pláži, hrajúcich karty, či čľapkajúcich sa v mori. Ako sa ukázalo, naše pokojné a zašité miestečko oceňovali aj nudisti, uprostred pláže ktorých sme sa teraz, po krk zazipsovaní v spacákoch, pokúšali pochopiť, čo sa deje. Na pláži sme boli nielen najoblečenejší, ale evidentne aj ďaleko najmladší, čo môjmu, už dosť rozbúrenému žalúdku nijak nepomáhalo.
„Ňaňo vstávaj, musíme odtiaľ vypadnúť!“ zatriasol som stále ešte polomŕtvym kamarátom, snažiac sa nedívať sa na plnoštíhlych zrelých päťdesiatročných nahých chlapíkov pozvoľna sa rozlievajúcich po piesku.
V momente, keď Ňaňo zareagoval a otvárajúc oči sa posadil, prechádzala popred nás, nevedno odkiaľ sa vynoriaca, asi sedemnásťročná peknučká dievčina, samozrejme bez odevu. Neveriacky si pretrel oči, potriasol ťažkou hlavou a obrátiac sa smerom ku mne spýtavo prehodil:
„Raj?”
Musel som uznať, že jeho prebudenie bolo šokujúce podstatne príjemnejším spôsobom ako to moje, no z čírej pomstychtivosti som obrátil jeho pozornosť do širšieho okolia, čo len urýchlilo náš odchod do bezpečia.
Celý nasledujúci deň sme trávili s navlhčenými šatkami na hlavách a popíjaním rôznych chladených nápojov.
Čakalo nás posledné kúpanie v mori. Na hladine sa medzi neobvykle veľkým množstvom rias a rôznych morských tráv vznášali plastikové poháre a cigaretové špaky. Napriek tomuto skrytému varovaniu som zahnal pochybnosti o vhodnosti kúpania v týchto podmienkach a rozbehol som sa do vĺn. Asi po desiatich tempách mi medzi prstami uviazlo čosi mäkké a lepkavé. V strachu, že si ma vyhliadla nejaká vyhladovaná medúza a teraz sa ma pokúsi omráčiť svojim jedom a skonzumovať som prudko trhol rukou a.... nad hladinu vyplával použitý prezervatív. Poviem pravdu, v tej chvíli by som radšej privítal medúzu aj s celým jej potenciálne rozvetveným príbuzenstvom. Rýchlosťou profesionálneho plavca naháňaného žralokom bielym som doplával k brehu a utekal k sprche, kde som sa najbližších desať minút pokúšal studenou vodou odstrániť zo seba všetky neviditeľné stopy radovánok nejakého moreplavca.
Bol čas pohnúť sa ďalej. Do Barcelony sme sa dostali lokálnou železnicou, ktorá spája mesto s turistickými letoviskami na pobreží. Podľa cestovného poriadku sme si vybrali jednu zo staníc, ktorá mala byť najbližšie k centru. Minuli sme sa len o jednu zastávku, čo však predstavovalo asi 5 km. Keď sme sa konečne krížom cez mesto dostali k Rumble bol čas obeda. La Rumbla je ulica predavačov kvetov a pouličných umelcov, ktorá vedie od centrálneho námestia s niekoľkými Gaudiho stavbami k prístavu. Ako sme zistili, najpopulárnejším pouličným číslom je napodobňovanie sochy, ktorá sa pohne, usmeje, alebo na vás urobí "HU!" keď jej hodíte nejaký peniaz. Táto atrakcia je veľmi obľúbená u detí, ktoré sa snažia týchto „sochošov“ rozosmievať, alebo pod ochranou rodičov sprosto provokovať.
Najoriginálnejšiu a zároveň najpresvedčivejšie nehybnú ľudskú sochu sme objavili pred vchodom do supermarketu, kde sme v tieni stromu obedovali. Sedela vo fúriku pri strome, na nos mala stiahnutú rádiovku a za celých 45 minút, čo sme pri nej jedli, neurobila ani pohyb. Už už som bol rozhodnutý hodiť do vedierka pred ňou zopár drobných, keď jej zrazu na ruke zapípali hodinky, chlap - socha sa nadvihol, uchopil fúrik a pohol sa k stavenisku na druhej strane ulice. Až vtedy nám začalo byť jasné, čo skutočne znamená slovo siesta.
Predstava podobne stráveného popoludnia bola síce pre nás lákavá, chceli sme si ale ešte pozrieť Gaudího chrám Sagrada familia a dostať sa z mesta pred zotmením, aby sme si našli nejaký bezpečný nocľah.
Ulice Barcelony mimo centra sú neuveriteľne špinavé, prašné a zanedbané. V priekopách pri ceste sa povaľujú haldy odpadkov a zdochliny zvierat. Všade sa šíri zápach, jednak z týchto, v teple sa rozkladajúcich zvyškov, jednak z nedostatočnej a zastaranej kanalizácie. Nocovať sme sa napokon rozhodli v akejsi cigánskej štvrti pod bildboardom propagujúcim lahodne voňajúci chladený nápoj.
